V piatok 5. októbra 2018 v Kongresovej sále Župného úradu v Trenčíne oceňoval Ústav pamäti národa ľudí za životný postoj v období komunistického režimu. Z rúk podpredsedu Správnej rady ÚPN Jána Pálffyho za spoluúčasti riaditeľa Župného úradu TSK Mareka Briestenského, predsedu Konfederácie politických väzňov Slovenska Petra Sandtnera na znak úcty a vďaky si ocenení prevzali Pamätné medaile ÚPN a ďakovné listy. Medzi ocenenými bol i púchovský rodák, toho času evanjelický duchovný v Považskej Bystrici a správca Strediska Evanjelickej diakonie v Košeci, Ľubomír Marcina. Pri tejto príležitosti sme sa ho spýtali na jeho životný príbeh.
Dôstojný pán, kde a kedy sa začína tento váš životný príbeh?
Tento môj príbeh sa začína už v detstve, pod klenbami púchovského evanjelického chrámu, ktorý bol mojim druhým domovom. Odmalička som bol vychovávaný v duchu kresťanskej viery a od detstva – hoci doba tomu nepriala – som sa angažoval v cirkevnom spevokole, v evanjelickej mládeži, na zborových brigádach, ale aj pri výzdobe kostola, zvlášť historického oltára z roku 1643. Ako žiak ZDŠ som na pohreboch nosieval kríž. Za hlaholu zvonov a sprievodu dychovky som bol na čele pohrebného sprievodu neprehliadnuteľný. Stačilo aby ma videla nejaká „súdružka“ učiteľka a na druhý deň som buď hneď letel k tabuli, alebo rovno do riaditeľne. Spočiatku som ako chlapec tomu nerozumel – ale práve toto boli prvé skúsenosti, kde som postupne s vedomím trestu a problémov vzdoroval ideológií režimu a znovu a znovu som sa postavil do čela sprievodu a hrdo niesol kríž. Za to som bol vylúčený zo SZM do ktorého som v skutočnosti nikdy ani nebol prijatý.
Ktoré osobnosti formovali váš duchovný život?
Na prvom mieste to boli moji rodičia a babka, ktorá pochádzala z Mestečka. Mojimi duchovnými otcami a vzormi boli, dnes už v blahej pamäti, púchovskí farári: ev. konsenior Ján Zaťko a rimsko-katolícky Mons. Ján Štefan Palkovič. Boli pre mňa veľkým vzorom nielen ako jednotlivci, ale aj ako oltárni bratia v Kristovi, ktorí mali medzi sebou mimoriadne priateľský vzťah. Ja som mal osobne možnosť zažiť návštevu okresného cirkevného tajomníka na púchovskej evanjelickej fare. Tajomník búchal do stola a kričal ako musí katolícky Mons. Palkovič z Púchova preč a žiadal od ev. farára Zaťku vykonštruovať nejaké svedectvo proti nemu. Samozrejme neuspel a aj vďaka tomu sa žiaden odchod Mons. Palkoviča z Púchova nekonal. V tejto súvislosti si musím spomenúť aj na – už v blahej pamäti – lazovského ev. farára Jána Bohdana Hroboňa. Za jeho pôsobenia bola lazovská ev. fara hlavným centrom tajného dovozu kresťanskej literatúry v regióne. Ja som bol jeden z distribútorov a najväčším odberateľom bol práve Mons. Palkovič.
Poďme k tomu Vášmu životnému príbehu, kde už nešlo len o pokarhanie.
To bolo v roku 1984 v českom Kladne. Vtedy poznačila môj život jedna mimoriadna a nezabudnuteľná udalosť. Ako vojak základnej vojenskej služby som nastúpil do vojenského útvaru v Kladne, kde som absolvoval poddôstojnícku školu so zameraním na elektronický boj. Toto mesto bolo obzvlášť poznačené veľkým komunistickým vplyvom. Skôr ako som sa hlásil v miestnych kasárňach smerovali moje kroky na faru českobratskej cirkvi evanjelickej, kde vtedy pôsobila sestra farárka Mária Molnárová, manželka znamenitého prof. ThDr. Amadea Molnára, pôsobiaceho na Komenského evanjelickej bohosloveckej fakulte v Prahe. Bol som tam srdečne prijatý a môžem povedať, že som v tomto malom zbore českobratských evanjelikov našiel načas nový duchovný domov, kde smerovali moje kroky hlavne v čase vychádzok z kasární.
Ako to bolo v kasárňach?
Netrvalo dlho, aj v kasárňach som našiel v radoch vojakov veriacich ľudí. Na tú dobu a kasárenské prostredie to bola veľká odvaha priznávať sa ku viere. Naše spoločenstvo tvorili dvaja katolícky teológovia a jeden brat z Cirkvi bratskej. Schádzali sme sa tajne po večierke v kotolni, pri čítaní Svätého písma, modlení a speve duchovných piesní. Toto ekumenické spoločenstvo trvalo takmer pol roka, až po osudný sobotný májový večer, keď nás prekvapila eskorta s dôstojníkom. Nasadili nám putá a spravili nám osobnú prehliadku. Zo zakázanej literatúry našli v mojej skrinke Bibliu.
Ako ste sa dostali k Biblií, mali ste ju už pri nástupe do kasární?
Nie, Bibliu mi poslal už spomínaný br. Farár J.B.Hroboň, pri ktorom som v civile absolvoval stretnutia ev. mládeže v Lazoch pod Makytou. S touto Bibliou som bol eskortovaný do Prahy na výsluch. Vyšetrovateľa zaujala hneď prvá strana v Biblii označujúca, že ju vydala Slovenská evanjelická cirkev augsburského vyznania v spojených biblických spoločnostiach Londýn. A to bol hlavný kameň úrazu – Augsburg a Londýn. V Augsburgu bol v tej dobe dislokovaný siedmy zbor US armády. A Londýn – mesto prehnitého kapitalizmu. Nepomohlo mi argumentovať históriou našej cirkvi rokom 1530 Confesiou Augustiána, nasledovalo ďalšie vypočúvanie, vzápätí preverenie celej mojej rodiny v Púchove. Vtedajší okresný cirkevný tajomník v sprievode príslušníkov ŠTB osobne sa prišiel informovať na moju osobu aj na púchovskú ev. faru.
Aké to malo pre Vás dôsledky?
Za prečin uchovávania náboženskej literatúry, nevysporiadanie sa ako vojaka socialistickej armády s náboženskou otázkou a naviac praktizovanie viery som bol eskortovaný do vtedajšej vojenskej väznice Plzeň – Bory. Tu v strašných podmienkach v ťažkom rozpoložení som strávil takmer mesiac. Po mesiaci nasledovalo prevelenie na hraničnú čiaru do osady Milíře pri Tachove, kde som bol zaradený k špeciálnej vojenskej technike, ktorej úlohou bolo rušiť tzv. štvanú stanicu Slobodná Európa. Keďže služba pri vysielačkách bola nepretržitá, slúžieval som aj v nedeľu. Na moje veľké prekvapenie po dopoludňajšej slovenskej katolíckej omši prenášanej z Mníchova som o šestnástej hodine s časovým posunom zachytil priamy prenos dopoludňajších evanjelických služieb Božích z chrámu sv. Pavla z kanadského Toronta. Bol som nesmierne šťastný, keď som počul známe piesne z Tranovského kancionála, liturgiu a hlavne zvesť Božieho slova, ktoré takýmto spôsobom šíril ponad oceán do tzv. „kraju“ znamenitý br. farár rev. Dušan Tóth a organovou hrou ho sprevádzala jeho manželka Valika.
Vašou povinnosťou bolo toto vysielanie rušiť?
Áno. No napriek tomu, nielen že som vysielanie týchto programov nerušil, ale nastavil som všetko tak, aby sa signál ešte lepšie šíril po Československu. Služby Božie som si aj natočil na magnetofónový pás, ktorý mám uchovaný dodnes. Bolo to opäť obrovské riziko. A tak v tejto službe som vďaka Bohu dobojoval až dokonca základnú vojenskú službu.
Mali tieto udalosti dohru aj vo vašom ďalšom živote?
Aj v civile nasledovalo ustavičné pozorovanie mojej osoby eštebákmi, na štúdium teológie som nemohol ani len pomyslieť. Za zorganizovanie autobusového zájazdu na oslavy 500-tého výročia narodenia Dr. Martina Luthera do Wittenbergu pod hlavičkou a pečiatkou Červeného kríža na objednávke autobusu som dostal podmienečný trest. A predsa Božie cesty sú nevyspytateľné. Odvážne som stál pri páde spoločenského systému v rodnom Púchove, keď som sa verejne odvážil postaviť na tribúnu na Námestí slobody, spievať žalmy a prihovárať sa Púchovčanom na prahu vytúženej slobody. Ako poslanec púchovského mestského zastupiteľstva v slobodnej vlasti som zohral kľúčovú úlohu pri navrátení komunistickým režimom zhabaných cirkevných budov v rodnom Púchove: Evanjelického zborového domu a Katolíckeho kultúrneho domu, ktorý stál v blízkosti katolíckeho kostola, bol však zbúraný. Ako náhradu dostala púchovská katolícka farnosť budovu bývalých komunálnych služieb, dnes Katolícky dom – cirkevná ZŠ. Pán si ma do svojej služby napokon po skúškach nezlomnej viery a odvahy povolal, nakoľko som sa neprispôsoboval tomuto svetu, neprezliekal zbabelo kabáty, ale bol som verný Pánovi a cirkvi v každej dobe a to aj za cenu príkoria a utrpenia. S odstupom času, po viac ako tridsiatich rokoch môžem z Jeho milosti vydať toto svedectvo o dobe komunistického teroru a prenasledovania veriacich aj v armáde, kde som na vlastnej koži zakúsil zlo vtedajšej vládnucej moci a jej ideológie.
Vrátili ste sa niekedy na miesta týchto trpkých spomienok?
Áno, po 36 rokoch. Vďaka môjmu priateľovi, krajanovi br. farárovi Miroslavovi Martišovi, rodákovi z neďalekého Mojtína, ktorý už 16 rokov pôsobí na misiách aj medzi Slovákmi v českom pohraničí, hlavne v Plzni, kde v susedstve majestátneho rím.-katolíckeho kostola sa nachádzajú neslávne ustanovizne, bývalé kasárne i vychýrená vojenská väznica. Mali sme možnosť po 36 rokoch sa stretnúť a zaspomínať. Tentoraz sme tu mohli prežiť chvíle milé a príjemné, ktoré ma povzbudili na duchu a upevnili moju vieru v ekumenickom spoločenstve hlboko veriacich ľudí počas duchovnej obnovy, ktorú zorganizoval br. farár Martiš v Štenoviciach – filiálky farnosti Plzeň-Bory. Niekdajší – dnes prestavaný a vkusne zariadení kláštor z roku 1560 nám ponúkol nielen prístrešie a pohostinnosť, ale aj neskutočnú duchovnú atmosféru. V nedeľu 13. mája som mal možnosť poslúžiť Božím slovom v chráme RKC – Plzeň Bory takmer trom stovkám veriacich nielen Slovákov na text 1.Petra 2 kap. 20 – 21: „Milovaní, ak dobre robíte, a predsa znášate utrpenia, je to milosť pred Bohom. Veď na to ste povolaní; lebo aj Kristus trpel za vás a zanechal vám príklad, aby ste kráčali v jeho šľapajach.“
Zdroj: diakoniakoseca.sk, foto: tsk.sk
