V kalendári svietil 6. marec. Vonku bolo slnečno a z detského ihriska bolo počuť detský džavot. Zalievala som si mätový čaj a s nastraženými ušami som sa snažila zachytiť, aké urgentné posolstvo nám chce odchádzajúci premiér tlmočiť.
S vážnou tvárou sa postavil pred novinárov, aby im aj celej krajine oznámil, že sa u nás objavil prvý prípad koronavírusu a urobí všetko preto, aby zabránil najhoršiemu scenáru a my sme sa v počte nakazených nestali premiantami. Prešlo pár dní, odchádzajúceho premiéra nahradil nový a počty infikovaných pomaly stúpali. Ľudia boli vystrašení a zmätení, šili svojej rodine rúška, tlieskali hrdinom z prvej línie. Človek by si mohol myslieť, že nám pandémia okrem koronavírusu priniesla do sŕdc viac ľudskosti a pochopenia. Optimista by situáciu nazval zázrakom, predsa to s nami ešte nie je také zlé.
Situácia bola ako na hojdačke. Čísla nakazených stúpali, neskôr klesali a my sme sa museli prispôsobiť novej situácii. Deti boli vytrhnuté zo škôl, aby sa takmer nekontrolovateľne mohli ocitnúť pred počítačovou obrazovkou. Učitelia, najmä tí skôr narodení, sa za pochodu snažili porozumieť tomu, ako ten diabol vynález – notebook vlastne funguje. V najhoršom prípade neučili vôbec a študentom odporučili dôkladnejšie samoštúdium. Prečo by sa vôbec mali zapodievať nejakým dištančným vyučovaním, keď to za nich môžu vybaviť tisíc ročné knihy, prípadne nové technológie? Niektorým študentom spočiatku situácia vyhovovala. Pár dní prázdnin predsa ešte nikomu neuškodilo. Až po niekoľkých týždňoch strávených medzi štyrmi stenami bez akéhokoľvek sociálneho kontaktu a s vypadávajúcim internetom im to možno docvaklo. Alebo aj nie. Mohli sa pripojiť na vyučovanie priamo z postele a spať ďalej. Rodičia mladších detí si zase vyskúšali, aké „jednoduché“ je byť pedagógom, vyšetrovateľom a matkou v jednom. Ak im to pracovná náplň neumožňovala, zarezávali nonstop. Z jednej práce do druhej. Predstavte si to nadšenie matky či otca samoživiteľa, ktorý je nebodaj zamestnaný v prvej línii a musí podávať stopercentný výkon aj vtedy, keď sa mu skončí zmena. Skvelé.
Prvé svetielko k vráteniu sa k „bežnému“ fungovaniu nám zablikalo tesne pred letom, kedy prišla prvá vlna uvoľňovania opatrení. Zrazu ste sa cítili ako na dovolenke v Ríme prechádzajúc po meste bez rúška, ktoré ste mali doteraz zrastené s tvárou, so zmrzlinou v ruke, hoci ste vyšli len zo svojho paneláka s umytými vlasmi a konečne ste mali oblečené niečo iné ako tepláky a tričko. Aj pobyt na čerstvom vzduchu „chutil“ akosi inak. Po iks mesiacoch ste opäť videli úsmev na perách svojich známych či podnikateľa, ktorý nanovo otvoril svoju prevádzku. Všetko bolo na prvý pohľad rovnaké, a predsa iné. Slnečné lúče nás nútili myslieť pozitívnejšie. Ružové okuliare však nemali nasadené všetci. Odborníci zdvíhali varovný prst a najmocnejších v krajine upozorňovali, že ešte ani zďaleka sme boj s vírusom nevyhrali, ba čo viac, teraz je ten čas pripraviť sa lepšie, pretože druhá vlna môže byť ešte agresívnejšia ako prvá.
Krik ani varovný prst nepomohol, žiadna dôkladná príprava neprebehla. Horúce počasie vystriedalo sychravé, akoby aj ono chcelo umocniť atmosféru, ktorá sa vyostrovala. Občania boli frustrovaní, unavení z neustálych zákazov a príkazov, zabudli na svoju ostražitosť. Zabudli aj na súdržnosť, ktorú prejavovali jeden voči druhému. Namiesto toho porušovali pravidlá, kde sa dalo, organizovali tajné oslavy a mysleli si, že ich sa to netýka.
Medzitým sa lídri koaličných strán doťahovali, kto môže za vysoké počty úmrtí, vyhrážali sa, podávali demisie, aby vzápätí mohli stále ostať pri moci. Nejednému vyštudovanému politológovi by sa z aktuálnej situácie mohla zamotať hlava.
Avšak ani „priemerný“ divák už nevie, kto je zlý a dobrý. Hranica sa stiera, a tak pre dobro veci (ne)ostáva žiť vo svojej bubline čakajúc na to, ako to vlastne dopadne.
Prosím, zobuďte ma, keď to skončí.
Natália Štepanovičová
Foto: pixabay
