Píšete nám
V májových dňoch tohto roku boli spomienkové oslavy 100.-ho výročia tragickej smrti najväčšieho Slováka generála Milana Rastislava Štefánika. Pri tejto príležitosti ma zaujala otázka: Prečo sa takáto pozornosť nevenovala aj v rokoch obdobia totalitnej komunistickej diktatúry? A nielen to, ale aj skutočnosť, že osobnosť velikána Štefánika sa nesmela ani spomínať, ba dokonca sa museli likvidovať jeho busty či pomníky. Žiaľ, bolo tomu tak aj v Považskej Bystrici, kde Štefánikov pomník bol vtedajšími vládcami zlikvidovaný. Z mnohých pomníkov sa podarilo odolať takémuto osudu iba trom – vďaka nebojácnosti ľudí zostali na svojom mieste pomníky v Predmieri, Myjave a Záriečí.
Prekvapila ma však skutočnosť, že sa osláv zúčastnili aj niektorí dodnes žijúci predstavitelia niekdajšej vládnucej protidemokratickej komunistickej moci. Nemožno to nazvať inak, ako absenciou v ich svedomí, respektíve pretvárkou. A čo dodať? Žiaľ, aj moju osobnú negatívnu skúsenosť. Ako učiteľ dejepisu som preberal tému „Vznik samostatnej ČSR v roku 1918“ a v rámci toho som spomenul aj meno Štefánik. Ani vo sne by ma nenapadlo, aké nepríjemnosti ma za to postihnú. Práve na tejto hodine som mal hospitáciu zo strany zástupkyne riaditeľa školy, agilnej členky strany. Dôrazne mi vytkla, že som meno Štefánik spomenul. Veď ako kvalifikovaný pedagóg musím vedieť, že samostatná Československá republika vznikla pod vplyvom VOSR a Štefánik práve organizoval v Československých légiách aktívny boj proti vznikajúcemu sovietskemu Rusku. Tento môj „priestupok“ riešila aj stranícka organizácia (ja som nikdy členom komunistickej strany nebol). Na základe toho som bol predvolaný pred vedenie školy, kde som mal podpísať zápis o nepriateľskom postojí voči našej strane a vláde. A malo to dôsledok, že mi vedenie školy neudelilo súhlas vycestovať s rodinou na dovolenku do Juhoslávie a ako jediný člen pedagogického zboru som nemal nárok na vyplatenie odmeny!
Nuž, naozaj bol Štefánik výraznou osobnosťou nášho štátu, keď aj po mnohých rokoch po svojej smrti dokázal spustiť takúto – moju osobu degradujúcu – situáciu. Ako čerešničku na torte môžem považovať vyjadrenie kolegu zo zboru a člena komunistickej strany. Už po novembri 1989 v rámci spomienkovej debaty mi povedal: „To nebola chyba strany, ale tvoja! Predsa si mal vedieť aká bola doba, čo si smel či nesmel povedať. A v súčasnom období aj členovia strany zmenili svoj názor na Štefánika. Ako vzdelaný a veriaci človek by si mal vedieť, že aj straníci majú právo meniť svoje názory. Veď tak spravil už aj Šavol, keď sa z veľkého nepriateľa kresťanstva stal Pavol, v dnešnej cirkvi považovaný za svätého.“ Áno, je to pravda. Lenže svätý Pavol svoje nové presvedčenie nezmenil ani vtedy, keď vedel, že za to zaplatí mučeníckou smrťou. A takú zmenu urobil iba jedenkrát v živote! Dá sa to však povedať aj o tých dnešných prezliekačov kabátov, ktorí tak urobili viackrát, vždy, keď to bolo (podľa nich) potrebné, aby neprišli o svojej materiálne či iné výhody?
Neberte toto moje vyznanie ako nejaký akt pomsty. Píšem tak hlavne preto, aby sa občania tiež zamysleli nad tým, čo všetko bolo možné v rokoch minulých. Lebo nie zbytočne sa hovorí: Odpustiť sa dá (či musí?), ale zabudnúť nie!
František Macho
