Mesiac október je mesiacom úcty, ktorú prejavujeme našim otcom a matkám, babkám a dedkom, pradedkom i prababkám. Vzdávame úctu a vďaku všetkým, ktorí sa počas svojho života od konca druhej svetovej vojny postarali o to, aby dnešný život bol krajší. Zapojili sa do budovania tovární, železníc, ciest aj tunelov, ktoré mali spájať celé naše krásne Slovensko.
Pri ich budovateľskom úsilí ich potrápilo po roku 1948 znárodňovanie malých dielní, živností a hlavne polí, lesov a pasienkov. Bola to zlá doba, ktorá mnohým vytvorila vrásky na čele. A mnohí z nich strávili aj veľa mesiacov i rokov vo väzeniach, lebo nedokázali odovzdať kontingenty, ktoré určovalo komunistické vedenie nášho štátu. Trápili sa aj preto, lebo ich deti a vnúčatá sa nemohli dostať do škôl a vzdelávať sa, plniť si svoje sny o krajšej budúcnosti. Deti „zradcov“, vojakov, pilotov, ktorí položili svoje životy za oslobodzovanie celej Európy od nemeckých nacistov a deti Židov, ktorí zahynuli v koncentrákoch, nemohli žiť svoje vlastné životy. Nemohli študovať a ani pracovať tam, kde chceli. Nemohli sa zmieriť a vyrovnať s nátlakom na ich vierovyznanie a so zákazom náboženských prejavov.
Mnohí boli donútení po roku 1968 odísť do zahraničia a tam pracovať, vytvárať si svoj rodinný život a vychovávať svoje deti. Ostatní, čo zostali doma, až po udalostiach v roku 1989 sa mohli postaviť a verejne vyjadriť svoje názory na námestiach v jednotlivých obciach a mestách. Mohli verejne prejaviť svoje názory a ukázať, aký život chcú naďalej žiť. Chceli u nás zmeniť režim a žiť v demokracii. Mnohí sa zapojili do budovania nového Slovenska. Podarilo sa to, Slovensko na čele s novým parlamentom prijalo od 1. septembra 1992 novú Ústavu Slovenskej republiky. Tak sa podarilo vytvoriť nové Slovensko s prezidentom na čele.
Samozrejme, že zmeny sa udiali aj v Púchove. Začiatky boli ťažké. Mestské zastupiteľstvo malo 32 poslancov. Boli to zanietení ľudia, ktorí chceli pre svoje mesto urobiť všetko čo najlepšie. Zasadnutia zastupiteľstva boli zdĺhavé, lebo demokracia je už taká. Zjednotiť sa na dobrej veci, vypočuť si 32 názorov, diskutovať a vybrať z nich tie najlepšie, to často trvalo až do neskorých večerných hodín. Zastupiteľstvo sa skladalo väčšinou z mužov – ženy boli zvolené len tri a ešte jedna z nich sa vzdala mandátu. Často som počula za chrbtom slová: „Čo nám tu budú rozkazovať baby a poúčať nás“. Ešte aj iné slová, ktoré nás skutočne nepovzbudzovali. Pustili sme sa do tohto nerovného boja a pomáhali sme mužom meniť život mesta. Začiatky boli naozaj ťažké, ale chceli sme, aby naše deti nemuseli celý život znášať a trpieť rozkazy len jednej strany. Stali sme sa tak nechtiac političkami. Veď úlohou každej ženy je nielen mať detí a vytvoriť pekný rodinný život, ale aj zapojiť sa podľa svojich možností do služieb vo svojom okolí, do skrášľovania prostredia, v ktorom žijeme, do činností, ktoré obec robí pre svojich občanov. Ženy to všetko dokážu robiť popri svojom zamestnaní ešte aj s úsmevom a láskou.
Tento rok oslávilo Slovensko 30. výročie svojho založenia. Tí, ktorí boli pri vzniku nového štátu, pomaly starnú, niektorí už medzi nami nie sú, niektorí strácajú pamäť – taký už je život. Nemohli by členovia Pamäti národa ísť za tými, ktorí ešte žijú a zapísať si ich spomienky pre budúce generácie? Priblížiť históriu, mená občanov, ktorí mali odvahu zapojiť sa do tých veľkých zmien, ktoré sa vtedy udiali. Na záver si dovolím odcitovať slová Terézie Troškovej, ktoré povedala na podujatí „Nezabudnutí susedia“ v Púchove: „Kto nepozná svoju históriu je odsúdený na jej opakovanie“ (George Santayana).
Emília Bizoňová, bývalá poslankyňa MsZ Púchov
Ilustr. foto: Pixabay
