Značná časť mediálnych správ tvoria informácie o vraždách, lúpežných prepadnutiach, ozbrojených konfliktoch, teroristických akciách a iných násilnostiach. A tak si človek právom kladie otázku: „Prečo je toľko zla vo svete? Ako dlho bude ešte tento náš svet existovať, vzhľadom na zlo vo svete? A čo vlastne udržuje tento náš svet, čo zabraňuje tomu, aby nedošlo ku sebazničujúcemu procesu ľudstva?“
Odpoveď na otázky takéhoto charakteru nám ponúka Ježišovo evanjelium, kde Ježiš reagoval na otázku: „Učiteľ, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?“ Vyhlásil dva najdôležitejšie zákony, ako najvšeobecnejšie životné pravidlá – a to je láska k Bohu a láska k človeku. Otázka sa týkala Mojžišovho zákona, ktorým sa židovská spoločnosť pred viac ako 2000 rokmi riadila.
Obe pravidlá boli v určitých formách vyjadrené už v dobe Starého zákona, dávno pred Ježišom. Pre starozákonných Izraelitov mal zákon lásky k Bohu veľký význam. Židovský národ bol v tej dobe jediný monoteistický národ zo všetkých okolitých národov. Zatiaľ čo ostatné národy uctievali viacerých bohov, Židia boli priamo vyzvaní Bohom, aby uctievali len jeho – Boha, ktorý pre nich vykonal tak veľké veci, ako vyslobodenie z egyptského zajatia, prechod cez Červené more a mnohé iné zázraky, cez ktoré mohli vnímať Božiu prítomnosť. Láska k človeku bola usmerňovaná pravidlami o pomoci človeku v núdzi a zákonmi na ochranu človeka, ako je to vyjadrené v Desiatich Božích prikázaniach, alebo v knihe Exodus, kde sa nachádza výrok: „Nepridáš sa k väčšine, ak koná zlo.“ Ďalšie pravidlá je možné nájsť v knihe Deuteronómium a ďalších starozákonných spisoch. Ježiš v Novom zákone obe požiadavky lásky k Bohu a k človeku zachoval a poukázal na ich hlbší zmysel. Láska k Bohu a človeku má vychádzať zo srdca a zákony zamerané na ochranu človeka majú byť v jeho službe, chrániť ho a nie zotročovať.
V čom spočíva láska k Bohu a k ľuďom vzhľadom na dnešný život? Aj keď je dodržiavanie náboženských pravidiel dôležité, určite láska k Bohu nespočíva len v tom. Ježiš sa vždy zameriaval na „srdce“ človeka, čiže na jeho vnútro, na jeho úmysel. Človek môže navonok pôsobiť zbožne, môže byť nábožensky aktívny, lenže pokiaľ sa o tieto aktivity snaží len kvôli tomu, aby ho videli iní, nemá to v Božích očiach žiadnu cenu, lebo Bohu sa protivia ľudia dvojtvárni a falošní. Je preto dôležité, aby naše vonkajšie správanie bolo podporované úprimným vzťahom k Bohu. Láska k Bohu neznamená vieru v neho. Bohu je úplne jedno, či v neho človek verí, alebo nie. To totiž nie je pre neho podstatné. Pre neho je dôležitá iná odpoveď od človeka. Boha zaujíma najmä to, či ho človek túži mať vo svojom živote, alebo nie. Odpoveď človeka je Bohu potrebná preto, lebo Boh rešpektuje slobodu človeka. V Boha totiž veria aj zlí duchovia a nenávidia ho. Boh sa teda nepýta, či v neho verím, ale či ho milujem, či sa o to usilujem, aj napriek svojim pádom a nedostatkom.
Ak sa rozhodneme že dovolíme Bohu vstúpiť do nášho života, môže sa v ňom rozvinúť taký druh lásky, ktorý sme doteraz nepoznali. Láska, hlboká láska, nezištná láska, láska plná radosti a istoty, ale i súcitu a porozumenia s tým čo prežívame. Mohli by sme namietať, že pokiaľ chceme niekoho milovať, mať radi, tak ho musíme predsa najskôr poznať. Účinným prostriedkom v tomto procese môže byť skúmanie života Božieho syna. Precítenie rôznych evanjeliových udalostí s cieľom dosadiť za hlavného protagonistu samého seba, môže veľmi pomôcť pochopiť človeku, aká je Božia láska, ktorou sa Boh človeka dotýka v jeho živote. Predstavme si seba napríklad v osobe márnotratného syna ktorý príde po premárnení svojho života a Boh otec povie: „Nevadí, nič si z toho nerob, poď, tu je tvoje miesto, vedľa mňa.“ Alebo si predstavme, že sme Zachej, muž malej postavy, ktorým iní opovrhovali a ktorého prehliadali, ako by sme my boli na tom strome, Ježiš na nás pozrie a povie: „Poď dole, aj keď ťa iní prehliadajú, mne na tebe záleží a ak chceš môžem byť v tvojom domove, čiže živote.“ Tak vzniká osobná skúsenosť, ku ktorej je povolaný každý z nás. Láska k ľuďom znamená dokázať uznať hodnotu a veľkosť druhého bez ohľadu na jeho farbu pleti, národnú príslušnosť, spoločenské postavenie, alebo vierovyznanie. Láska k blížnemu znamená pochopiť a uznať, že Boh túži byť súčasťou života iných ľudí rovnako, ako toho nášho.
Vo svete je preto toľko zla, lebo človek vo svojej slobode, ktorú od Boha dostal ako dar a ktorú Boh rešpektuje, sa rozhoduje sám pre konanie zla, resp. dobra len pre seba. Božou vôľou a túžbou je spása jednotlivca, ako i celého ľudstva. Boh ponúka prostredníctvom spásy vo večnosti trvalé šťastie. Nuž a to, že tento náš svet ešte stále jestvuje a že nedošlo k sebazničeniu je výsledkom toho, že vo svete je ešte stále dostatok ľudí, ktorí svoj život zakladajú na dvoch základných Ježišových pravidlách: na láske k Bohu a k človeku. Patríme k nim aj my? Odpoveď si musí dať každý z nás svojim konkrétnym životom.
Stanislav Stolárik, katolícky farár v Púchove
Ilustr. foto: Slavomír Flimmel
