Súčasťou dejín ľudskej spoločnosti nie sú len dátumy, mená, udalosti, či rôzne iné spoločenské javy. Svoje miesto v nej majú bezpochyby aj prírodné podmienky a všetko s nimi súvisiace. Klíma, počasie, poveternostné podmienky, ale aj kvalita pôdy, lesov a lúk, či vodstvo predurčovalo daný región k tomu, či bude zaľudnený alebo naopak, ostane neobývaný. Ľudské dejiny a ich vývoj sú z veľkej časti podmienené prírodnými podmienkami a zmenami klímy. Neraz sa stávalo, že dejinné udalosti ovplyvňovalo počasie. Ako príklad môžeme uviesť obdobie sťahovania národov. Tie sa dali do pohybu aj kvôli meniacim sa klimatickým podmienkam v oblasti vtedajšej Ázie. Samozrejme, nebol to jediný dôvod. Takisto pri katastrofálnej porážke rímskych légií v Teutoburskom lese v Nemecku v roku 9 n.l. zohralo svoju úlohu počasie v kombinácii s náročným a močaristým terénom, ktorý germánske kmene poznali a vedeli ho využiť vo svoj prospech. Pri svojej práci berie historik často do rúk mapy. Historické, no i aktuálne. V nasledujúcom článku sa nebudeme zaoberať širším kontextom vplyvu klímy a prírodných podmienok na dejiny ľudstva, ale pozrieme sa na problematiku v regionálnom kontexte. Bude nás zaujímať konkrétny geografický priestor v súvislosti s kvalitou pôdy, lúk, honov a lesov v obci Tŕstie v 19. storočí. Ako tieto lokálne prírodné danosti vplývali na vývoj a stav agrikultúry v prevažne poľnohospodársky orientovanej dedine? Článok je výsledkom archívneho bádania autorky v Štátnom archíve Trenčín – Pracovisko Archív Považská Bystrica.
Nenápadné miesto s veľkým potenciálom
Rieky Pružinka, Podskalský potok a Strážovský potok (miestnymi nazývaný aj ako Biely potok), pretekajúce obcou Tŕstie, vytvárali dokonalé podmienky k zaľudneniu tohto miesta už vo veľmi dávnych dobách. Kde je voda, tam je život. Skutočnosť, ktorá platí už od nepamäti. Postupne sa v blízkosti potočných brehov rozrastali neveľké gazdovstvá a vytvorili malú osadu, possessió, ako býva Nádasd, Therzte, Trstye, Terstye, Ternádasd, Tŕstie označované v dobových listinách naprieč dejinami. Osada existovala určite už pred rokom 1330, kedy evidujeme prvú písomnú zmienku o už jestvujúcej obci, a to v donačnej listine uhorského panovníka Karola Róberta Andrejovi Čiernemu (lat. Andreas Niger). Nad vstupným portálom Kostola sv. Martina v Podskalí, ku ktorému je prifarené aj Tŕstie, sa nachádza nenápadný, ľahko prehliadnuteľný text, no zvedavému oku historika neunikne. Dozvedáme sa z neho približné datovanie osídlenia lokality našimi predkami. Podľa nezámenného autora svedectva nad kostolným portálom, prví osadníci dorazili pod Podskalský Roháč a vrch Trudovač asi niekedy v 2. polovici 13. storočia. Azda to nebude ďaleko od pravdy. Osídľovanie Podskalia, Tŕstia a okolitých dedín pravdepodobne súvisí s vpádom Tatárov do Uhorska a následným drancovaním v rokoch 1241-1242. Ľudia v strachu o svoj život utekali do neprístupných, skrytých, zalesnených oblastí, aby unikli krvilačným chúťkam Mongolov (Tatárov), ktorých viedol sám veľký Džingischán (pôvodne sa volal Temüdžin, v preklade Železný nôž). A tak sa postupne aj do nami sledovanej lokality, spustnutej, dovtedy neobývanej, vkráda život s novými osídlencami, ktorí svoje okolie začali kultivovať a zúrodňovať. V 90. rokoch 13. storočia si v Podskalí postavili pôvodne drevený kostol zasvätený sv. Martinovi, biskupovi z Tours. Neskôr bol prestavaný v gotickom štýle a v polovici 18. storočia sa uskutočnila jeho rozsiahla baroková prestavba. Podľa záznamov farskej kroniky Podskalia na barokovú rekonštrukciu chrámu dohliadali vtedajší administrátori farnosti, a to Alexander Kostolányi (1747 – 1750 ?) a Juraj Šuraba (1754 – 1756). Barokovo-rokoková podoba chrámu pretrvala s menšími úpravami dodnes. Farnosť v Podskalí v čase vzniku, a aj dlho potom, slúžila ako duchovné centrum nielen pre Tŕstie, ale pre celé široké okolie.
Nás však zaujíma, ako sa Trsťanom roľníčilo o niečo neskôr, naprieč 19. storočím. Vďaka archívnemu bádaniu a následnej dôkladnej analýze poznatkov z Mezepisu bernej obce Trstye (ŠA – TN, Pracovisko Archív PB, KMÚ ZA, Tŕstie) možno získať kvantum informácií nielen o kvalite obecnej pôdy, pasienkov a lesov, ale aj o spoločenských pomeroch v dedine. Ak porovnávame súčasné mapy s tými historickými, či dávnymi mezepismi, môžeme vidieť, ako sa nami zvolený geografický priestor menil, ako sa vyvíjali a menili hranice obcí, či premenovávali miestne časti, hony, lesy alebo potoky. Krásnym príkladom sú aj tri rieky pretekajúce obcou Tŕstie. Riečku Podskalský potok tečúcu z obce Podskalie cez Tŕstie a vlievajúcu sa v tejto obci do rieky Pružinka, mnoho ľudí v minulosti volalo Podskalanka. V súčasnosti je podľa máp za Podskaľanku považovaný malý potôčik tečúci spod Podskalského Roháča k obci Ďurďové. Rieka Pružinka svoje meno nemenila a dodnes ostáva dominantným vodným tokom obce. Dnešný Strážovský potok, v minulosti Biely potok, pritekajúci od osady Riedka (Ritka), vlieva sa takmer v strede obce Tŕstie do Pružinky. Rieka, ktorá je v súčasnosti pomenovaná ako Biela rieka, sa vlieva do Strážovského potoka už v osade Riedka, neďaleko Kozákovho mlyna, kde je dnes aj pamätník obetiam 2. svetovej vojny a vypálenia osady Riedka (Ritka). Zaujímavosťou je, že podľa starej topografickej mapy z roku 1955 ešte nájdeme pod názvom Biely potok aj súčasný potok Strážovský, pretekajúci časťou Radotiná a svoju púť končí priamo v Tŕstí v rieke Pružinka. V Mezepise bernej obce Trstye sa spomína aj Gyurgyovský (Ďurďovský) potok ako hraničný bod medzi chotármi Podskalia, Tŕstia a Pružiny. V súčasnosti vodný tok pod týmto názvom nenájdeme. Dnes sa potok pritekajúci od Ďurďového volá Zákopčianka, lebo obmýva chotár Zákopčie a vlieva sa pred obcou Pružina, pri odbočke na Ďurďové, do rieky Pružinka. Obyvatelia obce Tŕstie vedeli využívať potenciál miestneho vodstva so značnou efektivitou. Na mape z 1. vojenského mapovania, ktoré sa uskutočnilo v 18. storočí, je na rieke Pružinka za dedinou smerom na Pružinu zaznačený mlyn. Kedysi sa tomuto miestu, kde mlyn stál, hovorilo Zámlynie. Na mape z 2. vojenského mapovania vidíme dokonca tri symboly znázorňujúce zariadenia na vodný pohon. Asi sa jedná o starý a novší mlyn a tiež pílu, ktorej turbína bola poháňaná vodou zo Strážovského potoka (kedysi Biely potok). Kúsok za pílou, na toku tej istej rieky, sa nachádza miesto nazývané Močidlá. Názov nebol zvolený náhodne. Ľudia tu kedysi dávno močili konope, ktoré sa tu hojne pestovalo a používalo sa napríklad na šitie odevov, posteľnej bielizne, či plachiet.
Polia, lúky, hory, pasienky …
Skôr ako sa začneme venovať jednotlivému deleniu, je nutné upozorniť, že všetky fonetické prepisy lokálnych názvov obce Tŕstie sú ponechané tak, ako sú zapísané v Mezepise bernej obce Tŕstie. Protokol spísaný v mezepise rozdeľuje kataster obce na 3 skupiny. A to na role, pastviny (lúky) a hory. „Role obce Trstye, které ve všeckich honoch okolo obce ležia, sú rozdelené na ´Tri Triedy.´“ (ŠA TN – Pracovisko Archív PB, Mezepis bernej obce Tŕstie, KMÚ ZA). Delenie sa uskutočnilo na základe kritérií ako úrodnosť, zloženie a kvalita pôdy. Na role I. triedy sa po pohnojení sialo v prvý rok žito a raž, na druhý rok jačmeň alebo kosenica (zmes ovsa, jačmeňa a viky) a zemiaky. „Tretí rok sa povážajú a do návozu sa miestami aj kapusta sadí a konope sejú.“ (ŠA TN – Pracovisko Archív PB, Mezepis bernej obce Tŕstie, KMÚ ZA). Tieto role boli považované za tie najúrodnejšie v obci a obsahovali najmä černozem, miestami miešanú pieskom a na spodku sa nachádzal biely piesok a mrtvina (pôda chudobná na organické látky, má svetlejšiu farbu než ornica, je neúrodná). Najúrodnejšia pôda sa nachádzala v blízkosti fundusov (gazdovstiev). Takéto úrodné miesta sa nachádzali v obecných častiach s názvami: Záhumnie – medzi Hruščičkama, Nad Matejca a Liščia hvorka (jedna čiastka), Kráčina – jedna čiastka, Na Jamách, Háj a Podhájom (jedna čiastka), Do Lazov, Horné Lazi a Šarmatná (časť), Obraná a Dieliki, Horná Trnová a Tokarová (časť), Dolná Trnová a Podtokarovú, Na Suché Lúki, Dolné Zahrady, Na Hrádki, Za Riečkú, Horné Zahrady, Hore Riéčié, Dlhé Lúki a Podlazie, Na Rovenci, Na Hrádek a Za Sádek. V tomto období vlastnil istú časť v obci aj pán Móric Maršovský, ktorý pochádzal z popredného zemianskeho rodu z Trenčianskej stolice. Z mezepisu sa dozvedáme, že mu patrili role, pasienky a hory v týchto miestnych častiach obce: Na Hrádki, Kračiny a lúka v časti Močáry, Hore Pružinkú, Trudovač, Mliečná, Pod Malenicú, Svinné Chlievy, Ostrá, Jasenová, Ilkova a Tupi Hradek.
Polia II. triedy boli menej úrodné a ležali prevažne v briežkovitom teréne. Oproti roliam I. triedy mali o päť osmín nižšiu úrodu. Žito sa do nich sialo málokedy, aj to väčšinou do ročitého úhora, do ktorého sa siala aj ozimná raž. V druhom roku sa zasial jačmeň a miestami aj kosenina, na tretí rok sa nechala roľa ležať úhorom. Patrili sem nasledovné parcely: časť Záhumnie medzi Hruščičkami (časť), Nad Matejca a Liščia hvórka (časť), Podjedličinie a Na Kutki (časť), Koliski, Kráčina (časť), Na Jamách (časť), Háj a Podhájom (časť), Do lazov, Lazi a Šarnatá, Dolné Lány, Lazi, Horná Trnová a Tokarová (časť), Na Babie a Podbabie, Podbabie a Močári, Na Hradki, Za Riečkú, Hore Riéčié, Dlhé Lúki a Podlazie, Na Rovenci, Na Hradek, Podstražie a Za Sádek, Pod Michalovú, Pod Dubnik a Do Dolinky, Rovenec, Vrch Pod Malenicú, Svrčinie a Rovianki, Hore Pružinkú, Blatnatá a Dlhé Lúki.
Do polí III. triedy sa sial ovos len každý druhý alebo tretí rok. Niektoré z nich, tie najmenej úrodné, ležali úhorom aj päť rokov. Kvalitu pôdy znižovala prítomnosť štrku a kamienkov. Hlbšie pod ornicou sa nachádzal tvrdý kameň. Role tejto akosti sa nachádzali prevažne v kopcoch a medzi horami, kde bol veľmi náročný prístup s vozom a ťažko sa orali. Do tejto triedy patrili nasledovné miesta: Nad Matejca a Liščia hvórka (časť), Pod Jedličinie a Na Kútki (časť), Stránie.
Rovnako sa delili na dve triedy aj pastvy v závislosti od kvality trávy (sena) a množstva močiarov, ktoré sa na nich nachádzajú, či umiestnenia – buď na rovine alebo v kopcovitom teréne. Autor o pasienkoch I. triedy píše: „Pasienki tieto sú v rovnom položení na močarnastom grunte, zem jest hlinovatá, miesty kamenistá, prinášajú len kislú travu.“ (ŠA TN – Pracovisko Archív PB, Mezepis bernej obce Tŕstie, KMÚ ZA). Sem patrili miestne časti: Kráčiny, Do Lazov, Horné Lazy a Šarnata (?), Na Rovenci, Na Hrádek a Za Sádek (časť), Pod Malenicú, Pod Dubnik a Do Dolinky (časť), Harvanica a Palušková, Hore Pružinkú, Trudovač a Mliečna, Blatnatá a Dlhé Luki. Z týchto menovaných honov vlastnila toho času priamo obec katastrálne časti Havranica a Palušková. Pasienky II. triedy boli tie, ktoré ležali v kopcovitom teréne. Patrili do nich napríklad aj bývalé role, ktoré majitelia nechali zarásť trávou kvôli nízkemu výnosu. Na nich rastúca paša bola nekvalitná, „panevádž štrkovitá púda rastliny vypáli.“ K takýmto pasienkom sa radili časti: Nad Matejca a Liščia Hvórka (časť), Pod Jedličinie a Na Kutki, Stránie, Nad Matejca, Koliski, Nad Podskalie, Na Jamách, Háj a Pod Hájom (časť), Na Rovenci a Za Sádek (časť), Pod Michalovú a Do Dolinki (časť), Rovenec, Vrch Pod Malenicú a Matejéch Hvórka, Medzi Maleničie, Pod Benyovú (pod Beňovou), na Babie, Pod Malenicú, Knažská, Pastierovi Kúty, Svrčinie a Rovianki, Hore Pružinkú, Trudovač, Mliečna (časť), Blatnatá a Dlhé Lúki (časť).
Ako možno vidieť, obyvatelia obce sa museli s kamenistou pôdou pasovať celé stáročia. A pasujú sa dodnes. V Tŕstí si mohli oprávnene hovoriť príslovie „Padla kosa na kameň.“ Nielen kosa, ale najmä motyka. A tu to platí doslova, nie v prenesenom, ani symbolickom význame.
Hory sa delili na dve triedy v závislosti od zloženia pôdy, výškového položenia, prístupu a využiteľnosti. Lesy I. triedy mali podľa mezepisu dobrý prístup, užívali sa podľa „horového poriadku“ a zloženie pôdy v nich pozostávalo z červenej povrchovej hliny zmiešanej s kameňom. Týmito lesmi sa šírila vôňa dubov, smrekov, borovíc a bukov. Sem patrili hory v nasledovných honoch: Vrch Pod Maleničie a Matejcéch hvórka, Pod Malenicú, Knažská, Prevraty a Pastierovi Kuty (časť), Harvanica a Palušková (časť), Hore Pružinkú a Pisaná (?), Pod Malenicú, Ostrá, Jasenová, Svinné Chlievy a Ilková (časť). Hory II. triedy rástli na vrchoch a kopcoch, čiže boli vyššie položené a prístup do nich bol náročnejší. Pôda je popisovaná ako kamenistá, štrkovitá, miestami glejovitá. Mezepis uvádza, že v nich rástol prevažne buk. Sem zaraďujeme lesy v častiach: Na Rovenci, Na Hrádek a Za Sádek, Pod Michalovú, pod Dubnik a Do Dolinki, Medzi Maleničie, Pod Benyovú (Pod Beňovou) a Na Babie, Pod Malenicú, Pri Kaplnke a Ilková, Harvanica a Palušková, Hore Pružinkú a Pisaná (?), Hore Pružinku, Trudovač a Mliečna.
O Trsťanoch v 19. storočí
Z analyzovaných dokumentov sa dozvedáme meno richtára obce, zástupcu gruntovného panstva a mená výborníkov (členov gruntovného výboru). V 70. rokoch 19. storočia, kedy bol vyhotovený záznam v Katastrálnej knihe a v Mezepise, spadala obec pod správu okresného notára Jozefa Piacseka, ktorý bol zároveň zapisovateľom údajov v knihách. Simon Pastorek je uvedený ako úradník a zástupca gruntovného panstva za Tŕstie. Obecným richtárom bol toho času Samuel Singer. Z výborníkov sú podpísaní: Ján Hollý (Holý), Juro Nosal, Ján Borišinec, Pavel Kucharik, Jozef Csernyik (Čiernik) a Ján Talab (Talap). Pozornému oku neujde malý krížik v kruhu pri menách niektorých výborníkov. V tomto prípade sa nejedná o nijaký duchovný symbol, ale provizórny podpis tých roľníkov – výborníkov, ktorí nevedeli písať. Notár na písomný doklad napísal ich meno a oni k nemu pripísali len krížik na znak súhlasu s obsahom dokumentu. Časť mezepisu s názvom Popis medzí bernej obce Trstye nám ponúka aj hodnotné informácie o trsťanských susedoch, s ktorými zdieľali katastrálne hranice. Vieme napríklad mená richtárov okolitých obcí v roku 1876. V Podskalí zastával funkciu richtára Andrej Jakúbek, v Pružine István Pruzsinszky, v Dolnom Lieskove Štefan Petrík, v Hornom Lieskove Jozef Lieskovski, v Slopnej Andrej Michálek a Belušu zastupoval richtár Andreas Cziho. V dobových dokumentoch z 2. polovice 19. storočia sa spomínajú aj členovia významnej zemianskej rodiny Trstianskych ako vlastníci niektorých častí obce. Menovite sú spomínaní Alojz Trstiansky a Tomáš Trstiansky. Je otázne, do akej miery ešte požívali zemianske pocty a výhody z nich plynúce, keďže nami študovaný dokument je z rokov 1850 – 1876, teda už z obdobia po zrušení poddanstva pre urbariálnych roľníkov (t.j. odstránenie roboty, zemepanského deviatku a urbariálnych dávok a iných urbárom určených poddanských povinností) Marcovými zákonmi v roku 1848. Z archívneho a terénneho výskumu vyplýva, že jednopodlažná kúria rodiny Trstianskych začala na prelome 19. a 20. storočia pomaly chátrať. A ak bola aj využívaná, tak len ako dočasný príbytok pre čeľadníkov na veľkostatku a ich rodiny. Keď ju v 20. rokoch 20. storočia dostala do vlastníctva česká rodina Taranzovcov, bola kúria schátraná a takmer neobývateľná. V 30. rokoch 20. storočia ju krásne zrenovovali manželia Ing. Miloš a Mária Taranzovci a odvtedy sa budova pýšila povestnou drevenou vežičkou. Z takého obyčajného zdroja ako je katastrálna kniha či mezepis, sa mnohokrát môžeme dozvedieť aj také informácie, ktoré by nás ani nenapadlo tam hľadať. Napríklad aj fonetické špecifiká používaného jazyka v danom regióne, dedine. Pre obec Tŕstie a celkovo pre Pružinskú dolinu je charakteristická tvrdá výslovnosť. Tento fakt si uvedomíte, ak si nahlas prečítate úryvky z Mezepisu bernej obce Tŕstie. V tom čase sa ešte mnohokrát riadili bernolákovským heslom „píš ako počuješ.“
Dominika Kukučová, Vlastivedné múzeum v Pov. Bystrici
