Dňa 11. novembra si každoročne svet pripomína hneď dve, na seba nadväzujúce, výročia. Obe úzko súvisia s 1. svetovou vojnou, ktorej ukončenie pripadlo na 11. novembra 1918. Presne o 11:11 hod. mala zaznieť posledná salva pri podpise nemeckej kapitulácie vo vozni pristavenom v lesoch francúzskeho Compiègne. Prežité vojnové traumy a desivé zážitky zostali tak hlboko zapísané v srdciach i mysliach jej účastníkov, že krátko po skončení Veľkej vojny (1914 – 1918) sa tento deň zapísal do kalendára ako Svetový deň vojnových veteránov, ktorý poznáme aj pod názvom Deň červených makov. Čo majú spoločné krásne červené vlčie maky s prvou svetovou vojnou?
Divé maky – nemí svedkovia utrpenia
Počas novembra si aj my môžeme uctiť vojnových veteránov nosením symbolu vlčieho maku na svojom odeve. Prečo práve vlčí mak? Počiatok tohto symbolu pramení vo veľmi smutnej básni, ktorá v sebe nesie nadčasové posolstvo. Jej autorom je vojenský chirurg podplukovník John McCrae (1872 – 1918), ktorý pochádzal z mesta Guelph v provincii Ontario v Kanade. Udalosti, ktorých bol svedkom na flámskych poliach, kde sa odohrávala druhá veľká bitka o belgické mesto Ypres, nenechali jeho básnického ducha na pokoji. Napriek tomu, že bol lekárom, na utrpenie, ohavné zranenia a skľučujúcu tieseň vo vojenských poľných lazaretoch si nevedel navyknúť. Poézia a jej tvorba bola jedným zo spôsobov, akými sa snažil McCrae vnútorne vysporiadať s hroznými zážitkami. Útočisko našiel v básňach, z ktorých sa do dejín ľudstva zapísala tá s názvom In the Flanders fields (Na flámskych poliach). Keď ju písal, netušil, že sa stane inšpiráciou pre vznik symboliky vlčích makov ako spomienky na vojnových veteránov a ich obety.
McCrae napísal báseň niekedy v období medzi 24. aprílom a 25. májom 1915, kedy prebiehala druhá veľká bitka o mesto Ypres. Osobitne ho zasiahla smrť priateľa, poručíka Alexisa Helmera (1892 – 1915), rodáka z Quebecu. Dňa 2. mája 1915 ho zabil výbuch granátu. Mal len 22 rokov. Očitý svedok Helmerovej smrti Johnovi opísal, že v to osudné ráno, vial jemný východný vietor a divé maky sa zľahka vlnili medzi čerstvo navŕšenými hrobmi padlých vojakov. McCrae svoju bolesť zo straty vypísal v básni, no nevedno prečo, ju zahodil. Okoloidúci dôstojník ju zodvihol zo zeme a po prečítaní v ňom evidentne zarezonovala. Bez Johnovho vedomia báseň zaslal do Anglicka, kde vyšla v časopise Punch dňa 8. decembra 1915. Zaujímavé je, že najskôr vyšla anonymne a McCraeovo meno bolo do indexu doplnené neskôr. Báseň sa veľmi rýchlo stala populárnou a bola využitá v nejednej vojenskej kampani na získavanie finančných prostriedkov, či v rámci kampaní na verbovanie nových posíl.
Tradície nosenia vlčích makov na odevoch sa Jonh McCrae, žiaľ, nedožil. Skonal ako štyridsaťpäťročný 28. januára 1918 na zápal pľúc v Britskej vojenskej nemocnici pre dôstojníkov vo Wimereux, neďaleko Boulogne, vo Francúzsku. S myšlienkou ustanovenia divých (vlčích) makov ako poetického symbolu vojnových veteránov a obetí Veľkej vojny (1914 – 1918) prišla americká členka asociácie Mladí kresťania, profesorka a vojnová humanitárna dobrovoľníčka Moina Belle Michaelová (1869 – 1944). Prvýkrát svoju ideu realizovala v USA v roku 1920, keď červené maky prijali americkí vojnoví veteráni ako pripomienku na vojnové hrôzy, ktoré prežili. O rok na to sa záplava vlčích makov začala rozširovať aj medzi britskými a kanadskými veteránmi, a to vďaka francúzskej učiteľke, lektorke a vojnovej humanitárnej dobrovoľníčke Anne E. Guérin (1878 – 1961). V rovnakom roku si osvojila túto symboliku aj Austrália. Postupne vlčie maky zaplavili takmer celý svet. V krajinách Commonwealthu si v súčasnosti 11. november pripomínajú pod oficiálnym názvom Remembrance Day (Deň pamäti) alebo aj ako Poppy Day (Deň červených makov), v Spojených štátoch ako Veterans Day (Deň veteránov), vo Francúzsku, či Belgicku ako Jour de l’Armistice (Deň prímeria) alebo pod názvom Jour du Souvenir (Deň pamäti), v Holandsku ako Wapenstilstandsdag (Deň prímeria). V posledných rokoch si táto tradícia nachádza svoje miesto aj na Slovensku.
Na flámskych poliach (In the Flanders fields)
Báseň Na flámskych poliach sa stala neodškriepiteľným symbolom prvej svetovej vojny. Inšpiráciu z nej čerpajú mnohí hudobníci, či umelci. Je často zhudobňovaná a počuť ju dodnes na mnohých recitáloch. Je žalospevom nielen nad stratou priateľa, ale aj nad všetkým tým zbytočným utrpením, ktorého bol McCrae v poľnej nemocnici svedkom. Nasledujúce riadky, ktorými kanadský vojenský chirurg vystihol atmosféru prvej svetovej vojny, nepotrebujú komentár. Jeho slová hovoria za všetko. Dostanú sa Vám pod kožu a nejde ich dostať von. Poďme sa začítať do veršov a uctime si krátkou spomienkou pamiatku všetkých našich predkov, ktorí položili životy za svoju vlasť v nádeji na lepšie zajtrajšky pre svojich potomkov…
Na flámskych poliach
Na flámskych poliach kvitnú maky divé,
rad za radom lemujú biele kríže clivé
Tu ležíme. A na oblohe
škovránky stále odvážne spievajú, lietajú
však delami dole prehlušované.
Sme mŕtvi. A je to možno zdanie, že ešte včera
sme žili, cítili úsvit, videli žiaru zapadajúceho slnka,
milovali sme a boli sme milovaní, a teraz ticho ležíme
na flámskych stráňach.
Náš boj s nepriateľom však zasa iní prevezmú:
Do vašich rúk odovzdáme svoju pochodeň
a vy ju neste vysoko v diaľ.
A ak by vám zhasla, spomeňte si na náš žiaľ,
že sme tu padli zbytočne a nezaspíme, aj keď vlčie
maky na flámskych poliach porastú.
(voľný preklad autorky)
Dominika Kukučová, Vlastivedné múzeum v Považskej Bystrici
