Pri výročiach SNP ožíva každoročne aj spomienka na tragédiu v Mladoňove. Osudný koniec októbra 1944 má v živej pamäti aj Antónia Činčuriaková, očitý svedok týchto udalostí.
Pani Antónia prežila detstvo neďaleko Mladoňova, v susednej osade Lieskovec. Ako sama hovorí, Mladoňov mali Lieskovčania doslova na dohľad, bolo zreteľne vidieť domy či ľudí kosiacich priľahlé polia. Život na kopaniciach bol však zložitý: „Žilo sa nám ťažko. Vo dvore bolo nanajvýš jedno prasiatko, mali sme kravičky, dopestovali sme trochu zemiakov, dochovali hydinu, jedla však nebývalo nazvyš. Kým sme doniesli vodu zo studne, trvalo to aj pol hodinu. Z tej jednej studne v tých časoch žilo 73 ľudí.“ Jedným dychom však dodáva, že ťažké časy a chudoba paradoxne nenaštrbili vzťahy medzi obyvateľmi osád: „Medziľudské vzťahy tam boli dobré, skutočne. Ak niekto ochorel, prišlo za ním pozrieť a poradiť viacero ľudí z osady, k lekárovi sa nechodilo. Starosti, ale aj radosti vtedy ľudia prežívali svorne.“
Guľky im lietali nad hlavami
O tom, že začala druhá svetová vojna, mali kusé správy aj obyvatelia kopaníc. V osade fungovalo jedno rádio. Hoci bola p. Činčuriaková ešte malým dieťaťom, pamätá si na vojakov a partizánov, prechádzajúcich Lieskovcom: „Chodili k nám aj vojaci prosiaci o jedlo, my sme ich volali benderovci. Doteraz však neviem čo to boli za ľudia. Keď prechádzali Slováci, partizáni, chovali sa slušne a veľmi nám ďakovali, ak sme im podarovali vajíčka alebo masť.“ V roku 1944, v osudný deň, kedy nemecké oddiely prepadli osadu Mladoňov, mala p. Antónia šesť rokov. Smutné udalosti má stále v živej pamäti: „Zrazu, z ničoho nič, sme začuli streľbu a zbadali kúdoly dymu. Nastal zmätok, nikto nevedel čo sa deje. Ako deti sme bežali ku stodole, odkiaľ bol na Mladoňov najlepší výhľad, a dívali sa. Guľky nám pritom lietali nad hlavami.“
Pozostalým pomáhal kto mohol
Streľba časom utíchla, chalupy však tleli ďalej. Nikto nevedel, čo ho pri vstupe do zničeného Mladoňova čaká: „Do Mladoňova sme šli na druhý deň aj s otcom. Doteraz si pamätám na ohorené domy a kaluže krvi všade navôkol.“ Otec pani Antónie bol podľa jej slov zručným mužom, dobre sa vyznal aj v stolárčine. Keď za ním prišli ľudia s prosbou o pomoc, neodmietol ich. Pre šestnásť zmasakrovaných obyvateľov Mladoňova a troch partizánov pomáhal zhotovovať truhly. Pozostalí, ktorí sa z minúty na minútu ocitli bez majetku a strechy nad hlavou, hľadali útechu v neďalekých osadách. Ako hovorí p. Činčuriaková, nenašiel sa človek, ktorý by povedal: „Choďte preč!“, každý pomáhal ako mohol. Rovnako sa zachoval aj jej otec, ktorý pomáhal pri rekonštrukcii požiarom zničených obydlí a vybavenia domov.
Život musel ísť ďalej, no mnohí pamätníci sa s tragickými udalosťami, ktoré prežili, nikdy nevyrovnali. Pani Činčuriaková po absolvovaní gymnázia v Púchove nastúpila do Stredoslovenských mliekarní, pracovala ako ekonómka či vedúca prvej a v tom čase jedinej vegetariánskej študentskej jedálne na STU v Bratislave. Na dobu spred viac ako sedemdesiatich rokov však doteraz nezabudla: „Vojna prináša nepokoj, strach, oberá ľudí o krásny pohľad na prírodu, o bezpečnú prácu. Vojna je veľmi zlá.“
