Učiteľ, rómsky spisovateľ, signatár Charty 77 a účastník protikomunistického odboja Mgr. Ing. Ľudovít Didi (1931-2013) na sklonku života navštívil Púchov. Stretnutie so svojim rodným mestom, ktoré opustil ako 15-ročný chlapec, opísal:
„Mesto je plné neznámych ľudí, žije tu sotvakto z mojich rokov, z mojich vrstovníkov. Ako som sa dopočul, jeden po druhom odchádzajú, tratia sa v smrti. Konečne, mnoho ľudí si ešte zamlada zvolí pre svoj život iné mestá, iné kraje, a aj do tohto mesta prišli noví ľudia z okolitých dedín, našli tu robotu a založili si tu nový život. Preto som sotvakoho stretol alebo poznal. Všetko tu bolo akoby poprehadzované, zmenené. Krása mestečka s malými domčekmi, uličkami, zákutiami je preč. Ulice sú pomenené, akoby povytŕhané z koreňov, akési neusporiadané. Línie mesta sa úplne zmenili, nič mi to už nepripomína, nič tu nepoznávam.
Vo svojom rodnom meste som po rokoch cudzí, nikto nepozná mňa, ja nepoznám nikoho. Chodníky, ulice a domy sú iné, akoby z iného sveta, všetko mi je tu akési cudzie, neznáme. Stojím tu a obzerám sa, som sám, sám v úplne cudzom meste, v úplne cudzom prostredí. Všetko mi je vzdialené, všetko sa mi javí nepoznané. Všetko je preč, všetko sa stratilo, spomienky, život. Kedysi som tu behával, vystrájal a žil. A teraz tu stojím, obzerám sa dookola a cítim sa zle, cudzo, lebo som cudzí. To neznáme ma obklopuje, ale i trocha znepokojuje. Všetko zotrel čas, ktorý dýcha novotou a pre mňa cudzotou.
Ulica, ktorá vedie k mostu, je ešte vždy hlavná. Stále tam stojí ten istý výškový dom, ktorý sa vypína, ukazuje, každý, kto vchádza do mesta, si ho premeria očami. V tomto dome na samom vrchu, na pravej strane, bývala a žila moja láska. Držala ma plných päť rokov. Čo z toho, keď ma nechcela, so všetkým súhlasila, hovorila, že som šikovný, múdry, ale raz darmo, prekážala jej moja národnosť, trochu počernejšia koža stála medzi nami.
Je však jedno miesto, kde vo mne všetko ožíva, kde všetko razom spoznávam, preciťujem. Prechádzam sa po cintoríne, čítam mená a spoznávam každého a všetkých. Celé staré mesto tu leží, odpočíva. Tu v strede stojí mohutný kríž s ohrádkou. Tu leží môj vynikajúci učiteľ, kňaz. Bol to on, ktorý vo mne zapálil oheň túžby po múdrosti, po poznaní, po vedomostiach. A tu vidím hrob pána Hederu. Stojím, premýšľam a prosím ho o odpustenie. Kedysi ako šarvanec som ho podviedol, nasľuboval mu tabak a korienky, a nebola to pravda. Nemal som ani tabak, ani korienky. Horšie bolo, že potom na mňa volal, kričal: Kedy donesieš ten tabak, tie korienky? A roztopašné deti, mládenci a dievky, mu dali toto meno. Korienky mu zostali ako nové meno, ktoré slúžilo na smiech a zábavu.
Tu leží celé moje mesto, tu je moje miesto, lebo tu poznám každého a všetkých. Preto mi je toto miesto také blízke, drahé, lebo som jeden z nich, patrím k nim, tak to cítim, tak mi to vraví moje vnútro, city a svedomie. Tu leží dobrý pekár, tam mäsiar, tu obchodník, ktorý skoro všetko rozdal, až sám ostal chudákom. Som rád, že som medzi týmito hrobmi, kde ležia tí, ktorých som poznal, ktorých som otravoval, lebo som pýtal chlieb, u druhého slaninu, u tretieho múku či zemiaky. Títo dobrodinci tu ležia, spia ticho a nemo a ja prechádzam okolo ich hrobov a ďakujem im za všetko, že sa vedeli deliť s chudobou, že nám pomohli žiť a prežiť.“
Spomienky na Púchov uverejnil Ľudovít Didi v roku 2004 v knihe „Príbehy svätené vetrom“. Spisovateľova prvotina, podobne ako aj jeho ďalšie tri knihy „Cigánkina veštba“ (2008), „Čierny Róm a biela láska“ (2011) a „Róm Tardek a jeho osud“ (2013) sa dajú kúpiť v internetových predajniach, niektoré aj v elektronickej podobe:
www.slovart.sk/autori/ludovit-didi
www.martinus.sk/authors/ludovit-didi
Púchovské noviny nedávno získali od rodiny spisovateľa Ľudovíta Didiho niekoľko fotografií z ich rodinného albumu:
Spracoval Slavomír Flimmel
