Na miernom návrší Cesciny-Pravec, v katastri obce Visolaje sa v lese ukrýva mohylová nekropola z 9. až 10. storočia, vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku.
Starosta obce Vincenc Hrenák, obec Visolaje a OZ Hradiská osadili 28.mája na okraji lesa informačnú tabuľu približujúcu dávnu históriu miesta. Pokrstiť ju prišla družina Slavibor, stvárňujúca život v období Veľkej Moravy. Pozvanie prijal objaviteľ a súčasne záchranca pohrebiska, žijúca legenda archeológie regiónu – Štefan Meliš. Ladislav Janech, ktorý prevádzkuje múzeum zanikajúcich remesiel v Považskej Teplej, pripravil expozíciu z histórie platidiel a najstaršieho osídlenia kraja. Slavibor premenili Cesciny na bojové pole a pohrebisko na okamih ožilo.
Nekropola vo Visolajoch je druhá najväčšia na severe Slovenska, do dnešných čias sa zachovalo 33 mohýl a asi 15 bolo v minulosti zničených orbou. Od doby budovania slovanských hrobov uplynulo viac ako tisíc rokov, preto sa pôvodný počet mohýl nedá odhadnúť. Archeologický výskum uskutočnilo Považské múzeum v Žiline v roku 1960. Mŕtvi z preskúmaných hrobov boli spálení na kremačnej hranici a ich pozostatky uložené pod mohyly. V mohylových násypoch sa našla keramika, zlomky rádiolaritových jadier, kamenné brúsiky z pieskovca ale aj 32 cm dlhý železný nôž.
Na území Slovenska evidujeme 7 oblastí, kde sa v dobe včasného stredoveku pochovávalo pod mohylami, pohrebisko vo Visolajoch je súčasťou tzv. severopovažskej skupiny. Na ostatnom území sú pohrebiská ploché, pochovávalo sa do hrobových jám, dnes ich na povrchu zeme už nerozlíšime. Prečo existujú geograficky uzatvorené oblasti kde sa pochovávalo pod mohyly a oblasti, v ktorých sú v rovnakom období výlučne ploché hroby, je menej objasnený úsek histórie. Mohyly sa líšia veľkosťou, tvarom (okrúhle, oválne, dlhé), vnútornou stavbou a milodary v nich sú zväčša veľmi skromné.
Vnútorná stavba mohyly čiastočne vypovedá o poslednej rozlúčke s mŕtvym, väčšia časť pohrebných obradov a ich zmysel nám zostáva neznáma, v archeologických nálezoch nezanechali stopy. V prípade slovanských mohýl je ich vykrádanie nezmyselné, obsahujú drobné fragmenty keramiky a skorodované, beztvaré zlomky železa. O príslušníkoch mocenskej elity svedčí zrejme iba veľkosť mohyly, ktorej navŕšenie vyžadovalo viac práce, prípadne umiestnenie mohyly v rámci pohrebiska. Množstvo práce ktoré vložili do stavby mohýl pre svojich mŕtvych bolo veľké, vyrovnali terén, nakopali hlinu, nanosili kameň a to všetko v dobe keď železné náradie bolo stále vzácnosťou. Do mohýl zapustili koly, ktoré mohli byť ukončené tvárou nejakého božstva a na povrch mohyly ku kolu umiestnili keramickú nádobu.
Pozornosť venovali aj výberu miesta pre pohrebisko. Nachádzajú sa na návršiach s nápadne pekným výhľadom do okolia a od sídliska, teda sveta živých, ich delí nejaká prírodná prekážka napr. vodný tok. Podľa celkového počtu dochovaných mohýl, keď vezmeme do úvahy aj počet tých zlikvidovaných poľnohospodárskymi a lesnými prácami, je zrejmé, že v nich neboli pochovávaní všetci obyvatelia žijúci v oblasti. Preto zostáva neobjasnené i to, kde sú ostatní mŕtvi.
Stanislava Flimmelová
