Zmysel oslavy rôznych sviatkov a výročí spočíva v pripomínaní si dôležitých životných udalostí. Tým si starší ľudia pripomínajú, čo prežili a mladým v rámci rodinných tradícií odovzdávajú svoje skúsenosti.
Biblia nám prezrádza, že niektoré sviatky priamo ustanovil Boh. V knihe Starého zákona, ktorá má názov Exodus, Boh vodcom izraelského ľudu, Mojžišovi a Áronovi odovzdáva oznam pre celý izraelský národ, že aby si každá rodina zabezpečila jednoročného baránka, aby si ho upiekli, aby ho mohli jesť s horkými bylinami a nekvaseným chlebom. Krvou baránka mali označiť zárubne vonkajších dverí. Táto tradícia sa potom stala sviatkom baránka, ktorý pripomínal vyslobodenie Židov z egyptského zajatia.
Židia podľa Božích pokynov potreli svoje zárubne baránkovou krvou a Boh ich uchránil od smrtiacej rany. Aký bol význam baránka? Jeho zabitím Židia preliali nevinnú krv. Baránok bol obetou, náhradou za človeka, ktorý mal zomrieť v dôsledku egyptskej rany. Od tohto momentu si mali Židia navždy uvedomovať, že pokiaľ chceli uniknúť smrti, musel byť za nich obetovaný nevinný život. Baránka museli zabiť, aby z neho získali krv pre svoju obranu. Bol to predobraz Kristovej krvi, krvi Božieho baránka, ktorý dal svoju krv za hriechy všetkých ľudí. Ľudia v tú noc pred odchodom z Egypta jedli vo svojich domoch pečené baranie mäso s horkými bylinami a nekysnutým chlebom. Tento chlieb sa dal rýchlo upiecť, pretože nevyžadoval čas na kysnutie. Horké byliny symbolizovali horkosť otroctva. Židia boli pri jedení baránka oblečení na cestu. Tým dávali najavo svoju vieru v Božie prisľúbenie, že ich z Egypta vyvedie.
Nuž a to je výzva aj pre dnešného človeka: byť pripravený na naplnenie Božích prísľubov, aj keď sa zdajú nepravdepodobné. Lenže jedine tak človek demonštruje svoju vieru. No a v raste a podpore viery nám zaiste pomáha slávenie sviatkov.
Na Zelený štvrtok si pripomíname ustanovenie Eucharistie, sviatosť posvätného stavu – kňazstva, alebo zasväteného života v reholi, komunitnom spoločenstve a Pánov príkaz o bratskej láske.
Spomínané slávenia ustanovil Boží Syn Ježiš Kristus. Ony preto majú svoj zmysel. Aj keď dnes mnohí povedia, že duchovné povolania, kňazstvo sú zbytočné, nie je tomu tak, lebo náš Pán to tak chcel. Ak dnes niekto polemizuje o hodnote svätej omše a hovorí, že je zbytočná – nie je tomu tak, lebo náš Pán ju ustanovil a chcel, aby bola. A ak dnes niekto tvrdí, že v dnešnom svete je zbytočné konať dobro a tak budovať bratskú lásku, úplne sa mýli, pretože milovať sa ako brat a sestra nám prikázal Pán, čo podporil aj svojím príkladom, umývaním nôh apoštolom pri poslednej večeri.
Predtým než Ježiš fyzicky trpel, mal víziu svojho utrpenia, čo ho priviedlo do takého stavu úzkosti, že sa až potil krvou. Tento stav sa vyskytol aj v nasledujúcej udalosti. 25. júla 1944 v 7. týždni po dni D, čo bol deň vylodenia spojeneckých vojsk v Normandii, vzlietlo z britských základní takmer 2000 bombardovacích lietadiel a zamierili nad Normandiu. Je to historické územie v severozápadnom Francúzsku pri pobreží Lamanšského prielivu, ktoré bolo zvolené za miesto vylodenia sa spojencov v ťažení 2. svetovej vojny proti fašistickej nemeckej armáde. Úlohou bombardérov bolo zvrhnúť 3000 ton bômb do oblasti o rozlohe 7×2,5 km, čo je 17,5 km2. Bola to hrôzostrašná palebná sila. Toto intenzívne bombardovanie bolo úvodnou fázou operácie Cobra. Cieľom bolo preraziť nemeckú frontovú líniu, aby sa takto vzniknutou medzerou mohli pretlačiť spojenecké vojská s ťažkou technikou. Nepriateľskou jednotkou, ktorá sa nachádzala priamo v centre bombardovania bola elitná divízia Panzer Lehr. Bombardovanie bolo totálne zničujúce. Z 3600 príslušníkov Panzer Lehr bolo 1000 vojakov zabitých a ďalších 1000 utrpelo zranenie alebo psychický šok. Jeden z veteránov zo strany spojencov spomína, že všetci nemeckí zajatci z Panzer Lehr, ktorí tento útok prežili boli poriadne urastení a fyzicky zdatní. No napriek tomu, nikdy nevidel človeka, v tak úbohom stave. Tiekla im krv z úst, nosa i uší, dokonca i z očí. Prvýkrát videl človeka krvácajúceho z očí napriek tomu, že nebol fyzicky zranený. To všetko u zajatých vojakov spôsobila hrôza z padajúcich bômb a z blízkosti strašnej smrti.
Pri vnímaní utrpenia Božieho Syna môžeme konštatovať, že Ježišovo utrpenie začalo podobným stavom v Getsemanskej záhrade, ktoré sme si pripomíname slávením Zeleného štvrtku. Vo Veľký piatok si pripomíname Ježišovo fyzické utrpenie, ktoré vyvrcholilo smrťou na kríži. Jeho utrpenie nebolo Bohom chcené, bola to len jedna z možností, ktorú si ľudia mohli zvoliť a žiaľ aj zvolili. Ale to nemohlo prekaziť Boží plán zachrániť človeka. Prišiel Mesiáš, ktorý bude trpieť za hriechy všetkých ľudí. To je ohromujúce proroctvo. Kto by kedy veril, že Boh sa rozhodne zachrániť svet cez pokorného trpiaceho služobníka a nie cez mocného a slávneho kráľa? Kristovu obetu symbolizovali starozákonné obety, lenže je niečo iné zabiť obetné zvieratko a niečo iné uvedomiť si, že Boží vyvolený služobník je obetovaným Baránkom. Tohto muža bolesti jeho súčasníci zavrhli a mnohí tak konajú doteraz. Niektorí proti Kristovi bojujú, iní ho odmietajú a pohŕdajú jeho veľkým darom odpustenia. Vedomie blízkej strašnej smrti vzbudzuje hrôzu, ktorá sa môže prejaviť aj fyzickým vylúčením krvi bez toho, že by mal človek tržnú ranu. Boží služobník, náš Pán, Ježiš Kristus prešiel utrpením, na ktorom je najdôležitejší jeho zmysel – a to je láska k človeku. On, dobrý a nevinný Pastier, obetoval svoj život za nás. Človek sa nedokázal spasiť sám, nemal moc otvoriť si brány raja, ktoré zavreli prarodičia Adam a Eva. Kristus brány raja svojou smrťou na kríži otvoril, ale smrťou sa to nekončí a príbeh pokračuje. Predstavme si, že by sme sa zúčastnili súťaže, v ktorej by sme vyhrali fantastickú výhru, ktorá by mohla navždy zmeniť náš život. Avšak výhru by sme zatiaľ nemohli dostať z nejakého dôvodu, povedzme z technických príčin. Boli by sme však neustále organizátormi súťaže uisťovaní, že sme skutočne vyhrali, že naša cena na nás čaká. Dokonca by sme sa mohli na ňu pozerať spoza priehľadných dverí mohutného trezora, ktorý však má časový zámok, ktorý nedokážu uvoľniť ani usporiadatelia súťaže. Zostáva nám len spolu s nimi trpezlivo čakať na uvoľnenie zámku. Vedeli by sme, že zámok sa určite raz otvorí, že svoju výhru si budeme môcť vziať, a že od tej chvíle sa náš život radikálne pozitívne zmení. Dovtedy by sme museli stále pracovať a boriť sa so životnými úlohami bežného človeka. Prežívali by sme pocit víťazov, čakajúcich na svoju odmenu. Možno takto by sa mohol charakterizovať aj život kresťana čakajúceho na odmenu vzkriesenia, ktoré slávime vo Veľkonočnú nedeľu.
Možno mnohých ľudí práve pri prežívaní veľkonočných tajomstiev, fascinuje a nadchne Ježišov život. Možno sa v srdci aj odhodlajú k zmene života, no pri prvých prekážkach to vzdajú a vrátia sa k pôvodnému štýlu života. Avšak tu je potrebná vytrvalosť a trpezlivosť a zároveň vízia, že človek na to nie je sám. Boh mu bude dávať potrebnú silu na dočasný život na zemi a nádej do budúcnosti, pretože viera učí, že on sa vráti.
A čo máme meniť vo svojom živote? Veď iní si život užívajú a my kresťania akoby sme sa mali len umenšovať, uťahovať a to dobré odmietať. Ale pozor! Tak tomu nie je. Ak takto zmýšľame, tak sme potom Ježišovo zmŕtvychvstanie nepochopili. Zmena správania, ku ktorej nás vedie život vo viere, znamená dovoliť Kristovi, aby v nás žil a aby nás urobil citlivými a pozornými na podstatu konania dobra v ľudskom živote. To neznamená zavrhovať dobré veci tohto sveta, ale užívať ich v takom rozsahu, aby sa človek nestal ich otrokom. Napríklad je dobré a správne byť úspešný. No nie je správne ísť za úspechom aj nekalými, nemorálnymi až zločinnými cestami. A tak môžeme hľadať vyrovnanosť v našom vzťahu k ďalším skutočnostiam nášho života. Slávenie veľkonočného Kristovho víťazstva nás vedie k pochopeniu, že toto víťazstvo bolo dané každému človeku. Ak človek chce, môže slobodne uveriť, že vďaka svojej úprimnej snahe o dobrý, morálny a spravodlivý život, získa po svojom odchode z tohto sveta možnosť života vo večnom Božom kráľovstve, kde mu už šťastie z mysle, srdca a duše nezoberie žiadna bolesť, choroba, obmedzenie, či ľudská zloba. Človek môže žiť večný šťastný a radostný život. Nie pre svoje slová vyznania, či nevyznania viery v Boha, ale pre svoje dobré, spravodlivé skutky a snahu o takýto život. A ak tomu človek nechce veriť, môže aspoň pripustiť, že takáto realita po fyzickom živote je možná. Tak sme aj my vďaka Kristovi víťazi, čakajúci na svoju odmenu. A čo môže byť väčšou víťaznou cenou než možnosť večne a radostne žiť? Silu Ježišovho veľkonočného víťazstva podčiarkujú aj slová veľkonočnej homílie maloázijského biskupa 2. storočia Melitona Sardského, kde píše o Ježišovi toto: „On hanbou pokryl smrť a diabla rozplakal ako Mojžiš faraóna. On udrel neprávosť a nespravodlivosť odsúdil na neplodnosť ako Mojžiš Egypt.“
Smrť je zahanbená, lebo nedokáže človeku zničiť celý život, len jeho pozemský, čo sa však vďaka Kristovmu vzkrieseniu stalo obnoviteľnou časťou ľudského života. Diabol je rozplakaný, pretože vďaka Kristovmu vzkrieseniu, keď zo závisti zviedol človeka, dúfal, že Boh ho zavrhne a tu sa stal opak. Boh človeka z lásky svojim Synom vykúpil. Nenechajme sa preto ničím pomýliť a oklamať. Žime svoj život s pocitom víťazstva, upierajme svoju myseľ ku Kristovi, k nebeským sféram a takto čakajme na jeho príchod, kedy aj my zažiarime Pánovou slávou.
Mgr. Stanislav Stolárik, rímskokatolícky farár Púchov
