Samuel Tešedík ml. (* 20.4.1742 Alberti, Maďarsko, † 27.12.1820, Sarvaš) bol slovenský evanjelický kňaz, zakladateľ odborného školstva a pôdoznalectva v Uhorsku, pokrokový pedagóg a spisovateľ. Svojou pedagogickou činnosťou nadväzoval na J. A. Komenského a nemeckých pedagógov.
Detstvo a štúdiá
Jeho otec Samuel Tešedík st. pochádzal z rodiny moravských exulantov z Púchova a pôsobil tiež ako evanjelický kňaz medzi Slovákmi na Dolnej zemi. Keď mal Samuel Tešedík ml. sedem rokov, otec mu zomrel a matka Alžbeta (pôvodom bratislavská Nemka) sa aj s tromi deťmi presťahovala z Békešskej Čaby do Bratislavy. Po štúdiách v obecnej škole a evanjelickom lýceu v Bratislave odišiel študovať na kalvínske kolégium do Debrecína a Sárospataky. V roku 1763 odišiel na štúdium teológie na nemecké univerzity, najprv dva roky študoval v Erlangene, potom v Jene, Drážďanoch, Halle a Berlíne, kde popri štúdiu teológie sa venoval aj štúdiu prírodných vied. Už počas štúdií sa pripravoval na svoje budúce povolanie kňaza a učiteľa. Mal presvedčenie, že farár pôsobiaci na vidieku sa nemá venovať iba pastoračnej činnosti, ale má byť aj učiteľom ľudí, lekárom a poľnohospodárskym odborníkom, aby mohol pomáhať svojim veriacim.
Kňaz a učiteľ
Po skončení štúdia v roku 1767 sa stal kaplánom v novohradských Šuranoch (teraz Cserhátsurányi), od roku 1768 je už riadnym kňazom v Sarvaši. Tu sa oženil s dcérou svojho predchodcu, slovenského kňaza a spisovateľa Mateja Markovica. Do Sarvaša, ktorý vtedy mal viac ako šesť tisíc slovenských osadníkov, ho pozvala tunajšia slovenská evanjelická cirkev. Začína tak, ako kedysi jeho otec v Békešskej Čabe. Chodí po rodinách, vysvetľuje a povzbudzuje na dobré činy a vystríha pred zlými. Venuje sa zaostalému školstvu, pretože vidí, že základom dobrej výchovy mladých ľudí môže byť len vzdelávanie. Sarvašských evanjelických učiteľov vedie k tomu, aby žiakom všetko vysvetľovali zrozumiteľne v materčine, nenútili ich učivo memorovať a nepoužívali fyzické tresty. Jeho celoživotným dielom bolo spojiť školu a výchovu s potrebami života. Od učiteľov vyžadoval disciplínu, pracovitosť, ustavičné vzdelávanie, dôslednosť a aby žiakom slúžili ako príklad usporiadaným súkromným životom.
Zakladateľ odborného školstva
Časom sa Tešedík stáva dekanom a inšpektorom evanjelických škôl v Békešskej stolici, členom Uhorskej kráľovskej školskej komisie v Bratislave a spoznáva nízku úroveň vyučovania v krajine. Podujme sa zriadiť v Sarvaši školu podľa vlastných poznatkov získaných počas štúdia na nemeckých univerzitách. Ideál novej školy realizuje v roku 1779, kedy v Sarvaši založil ekonomicko-priemyselný ústav Institutum oeconomicum, prvý svojho druhu nielen v Uhorsku, ale aj v celej Európe. Najskôr to bola dedinská škola so škôlkou – štepnicou, neskôr pedagogická inštitúcia podobná dnešným odborným školám, ktorých cieľom je pozdvihnúť okrem roľníctva, domáce remeslo a obchod. Ústav vlastnil pokusné záhrady a polia, textilné stroje, herbáre a zbierky minerálov. Škola bola zároveň aj ústavom pre vzdelávanie učiteľov. Po 10 rokoch od otvorenia mal ústav 991 študentov, ktorí prišli z Uhorska a aj zo zahraničia. Tešedík sa stal autoritou a jeho ústav bol považovaný za vzorovú školu pre ostatné školy po celom Uhorsku. Bol inšpiráciou aj pre grófa Györgya Festeticsa, ktorému Tešedík pomohol v roku 1797 ako hlavný poradca založiť školu Georgikon v Keszthely – prvú vysokú poľnohospodársku školu na svete, ktorá slúžila pre vzdelávanie správcov veľkostatkov uhorskej šľachty.
Poľnohospodársky teoretik a praktik
Samuel Tešedík ako osvietenský pedagóg vedel vhodne spájať knižné znalosti s praktickými životnými skúsenosťami. Veľkú pozornosť venuje pestovaniu rastlín. Vidí, že na Dolnej zemi rastlinstvo nevyniká pestrosťou a že úplne chýbajú stromy. Je presvedčený, že nové, výnosnejšie plodiny zabezpečia tunajším ľuďom vyššiu hmotnú úroveň. Vysádza stromy, štepí, dováža nové druhy rastlín, skúma a sleduje ako sa ujmú. Aklimatizoval viaceré druhy stromov, z ktorých najvzácnejšie sú agáty a moruše, ale aj javor, jelša, topoľ, buk a smrek. Na Dolnej zemi sa začali na šírej rovine objavovať ovocné stromy, pribudli aj pri cestách a riekach. Na zúrodnených slaných pôdach pestoval až 300 druhov ovocných stromov. Agát dal Tešedík doviesť z Ameriky a jeho rozšírenie zmenilo ekológiu celej Dolnej zeme. Pričinil sa o udomácnenie lucerny a vypracoval spôsob domáceho spracovania hodvábu a chovu húseníc priadky morušovej. Svojim dielom a činnosťou sa pričinil o ekológiu celej vtedy pustej Dolnej zeme, čo vyústilo k výsadbe vetrolamov, úpravy tokov riek, výstavby kanálov, protipovodňovým ochranným systémom, správnym hospodárením s vodou. Na odvedenie vnútorných a spodných vôd navrhol výstavbu sústavy jarkov. V dedinách a mestách propaguje budovanie verejných studní.
Sociálny reformátor
V prvom rade pochopil, že treba usporiadať vlastnícke vzťahy k pôde a spolu s tým rozvíjať aj výrobné prostriedky, modernizovať poľnohospodárske výrobné spôsoby, tisícročné tradície vymeniť za intenzívnejšie a racionálnejšie. Vo svojom životnom diele „Uhorský roľník, čo je a čím by mohol byť“ (1784) rozpoznal okrem iného aj začínajúcu krízu feudálneho systému: „Od roľníka nemožno požadovať a očakávať usilovnosť a hospodárnosť, dokiaľ nemá akoby (quasi) vlastné pole…“ Návrh kvázivlastníctva bol v tom čase odvážnou víziou. Tešedík so svojou školou chcel pretvárať život roľníka a chcel položiť základy poľnohospodárskej výroby na vyššej úrovni. Žiadal, aby roľník mal radosť v istote svojho majetku a tiež v pocite svojej osožnosti. Ako presvedčený humanista vo svojich predstavách takto videl budúcnosť: „Ako by som svojim duchom videl veselých a radostiplných obyvateľov novej dediny, ktorí spoznali užitočnosť zlepšeného roľníckeho hospodárstva a naučili sa ním žiť. Ako pekne v radoch stoja domy! Ak dobre padne oddych v chládku! Záhrada, lúka, oráčina, zvieratá, všetko je blízko. Stromy, ktoré som pred niekoľkým rokmi sadil do pustej zeme, kde predtým nikdy nestál strom, už prinášajú pekné ovocie. Zákrsky sú také obsypané chutným ovocím, že konármi sa dotýkajú zeme. Pole, ktoré teraz obrábam s polovičnou námahou, bohato rodí. Dobytok mám taký, ako by bol vykŕmený. Dane som zaplatil. Moja rodina a deti sú mojou radosťou a potešením“. Vo vlastnom životopise napísal: „Chcel som odhaliť pramene ľudskej biedy. Poukázal som na ne a pokiaľ sa to dalo, usiloval som sa ich odstrániť.“
Problémy s vrchnosťou
Samuel Tešedík mal triezvejší názor na náboženstvo ako jeho súčasníci. Napríklad sa mu vraj nepáčilo, že ľudia proti moru bojujú iba modlitbami, nestarajú sa o dodržiavanie predpisov proti jeho rozšíreniu. Svojim veriacim nesľuboval ľahký záhrobný život, ale im chcel zabezpečiť dobrý a bezpečný tuzemský život. Hovorieval, že jedna hodina modlitby denne stačí a zvyšok dňa treba vyplniť prácou. Často poukazoval na nerozumnosť povier a predsudkov. Založil aj čitateľský spolok. A ako je už zvykom, ten kto vyčnieva z radu, treba mu sťať hlavu, tak aj Tešedík bol objektom závisti a nepriateľstva. Nepriatelia ho ohovárali, že sa len ryje v zemi, čo je kňazskému stavu nedôstojné, deti neučí náboženstvo a miesto toho ich zamestnáva ručnými prácami. Aj jeho šlabikár z roku 1780 pre ľudové školy bol podrobený kritike, že sa tam dostali rozprávky namiesto náboženských príbehov. Sarvašania postavili roku 1791 novú poschodovú školu Tešedíkovho inštitútu, avšak vrchnosť kvôli Tešedíkovým sympatiám k osvietenským ideám jeho školu už v roku 1795 zrušila. Ústav bol obnovený v roku 1799, upustil však od praktických predmetov a zameral sa na výchovu učiteľov a úradníkov. Druhýkrát zanikol v roku 1806 – jeho bohatá odborná knižnica sa rozpredala a inventár rozkradol. Spustnutú budovu v roku 1834 dostalo do užívania gymnázium s vyučovacím jazykom latinským. Dnes je budova zrekonštruovaná a sídli v nej Tešedíkovo múzeum.
Svetské uznanie
Samuel Tešedík napísal približne 150 prác, väčšinu z nich po nemecky. V slovenčine napísal dielo „Knižečka k čítaní a k prvým začátkum vzdelávaní školských dítek“ (1780) – po Doležalovej Abecede to je historicky druhá slovenská detská kniha. Ďalšie diela v slovenčine sa týkajú školstva – „Dvanásť paragrafov o školstve“ (1791) a „Pokyny pre dekanov, čiže školské pripomienky, editor reči J. A. Komenského prednesenej v 1650“. Aj keď sa Tešedíkove plány neuskutočnili v plnom rozsahu podľa jeho predstáv a aj keď mu ľudská závisť často prinášala smutné chvíle v živote, jeho dielo nakoniec dosiahlo uznanie. Cisár Jozef II. v roku 1789 odmenil Tešedíka a jeho manželku zlatou medailou. Tešedíkov uznávaný inštitút ocenil cisár Leopold II. Jeho školu obdivovala aj cárovná Katarína II., ktorá ho dvakrát pozvala do Ruska na pomoc s reformou ruského školstva. Cisár František II. v roku 1809 Tešedíka spolu s rodinou povýšil do šľachtického stavu. Samuel Tešedík ml. zomrel v roku 1820 v Sarvaši, keď ešte ako 78-ročný vykonával kňazské povinnosti. Na pripomenutie jeho pamiatky udeľuje od roku 1961 Maďarská agrárna asociácia pamätnú plaketu Samuela Tešedíka. Na južnom Slovensku bola na jeho počesť v roku 1948 premenovaná obec Pered na Tešedíkovo.
Spracoval Slavomír Flimmel,
zdroje: reformacio.mnl.gov.hu, oslovma.hu, szarazmalom.hu, albertirsa.hu, wikipedia.org, czsk.net
