Do redakcie nám zavolal 91-ročný Rudolf Kucej z Horných Kočkoviec. Zareagoval na našu výzvu a chcel sa podeliť s čitateľmi Púchovských novín o svoje spomienky na koniec 2. svetovej vojny.
V roku 1945 mal 19 rokov a dobre si spomína na udalosti do najmenších detailov. Predovšetkým nás chcel upozorniť na zámenu priezviska ťažko zraneného Hornokočkovana pri bombardovaní Púchova 16. apríla 1945. Nevolal sa Gabčo, ale Gustáv Kudlej. Omyl sa stal asi kvôli jeho manželke, ktorá sa za slobodna volala Gabčová.
O tragédii spred 72 rokov R. Kucej hovorí: „Bol som aj ja na tých zákopoch. Bolo to na streženickej strane pri Váhu. Keď začal nálet, sme sa rozutekali, aj Nemec sa spratal z kypy. Lietadlo letelo zdola od hydrocentrály a do Váhu to sypalo. Keď prišiel nad most, prestal a potom od mosta zase sypal… Keď sme ušli zo zákopov, niektorí ušli do Streženíc, do Gašek záhrady a tam to na nich padlo.“ Vtedy na mieste zahynuli Augustín Paliesek a František Novosád a bol ťažko zranený Gustáv Kudlej. Pán R. Kucej nevie, či bombardovacie lietadlá boli ruské alebo rumunské.
V Púchove a Kočkovciach sa vraj na konci vojny nebojovalo. Jedine, keď Nemci z púchovskej strany vyhodili do vzduchu cestný most, zahynul na kočkovskej strane pri výbuchu jeden nemecký vojak-spojár. R. Kucej spomína: „Ja som ako mladý chalan bol zvedavý na všetko. Išiel som sa pozrieť. Ten mŕtvy Nemec, keď som išiel okolo neho, bol obutý aj oblečený. Keď som išiel o chvíľu naspäť, už bol vyzlečený aj vyzutý. Neviem, kto mu to zobral. Pochovaný bol na našom cintoríne.“
Pán R. Kucej si spomína aj na príhodu, ktorú vie z rozprávania iných: „Keď bol most vyhodený, ostali tu 3-4 nemeckí vojaci. Naši chlapci na čele s Gabajom týchto Nemcov odzbrojili. Vraj im jedna naša babka dohovorila, aby ich nechali a previezli ich na druhú stranu Váhu. Previezli ich člnkom na druhú stranu a dali im naspäť pušky. Keď potom išli naspäť, Nemci po nich začali strieľať. Naši mali tiež pušky, tak opätovali streľbu. Keď streľba prestala, Gabaj sa postavil a zakričal, že už sú preč. A vtedy ju dostal do hlavy a za uchom mu vyšla. Prežil, ale mal odvtedy jednu stranu tela ochrnutú.“
O samotnom konci vojny hovorí: „Videl som jedného nemeckého vojaka obeseného v lese, ale kto ho zavesil, to neviem… My sme ako mládenci chodievali do hory pre drevo na prvý máj. Vtedy sa stavalo pre dievčence 20-30 májov. Všetko sa na pleci nosilo. Chlapci, čo išli po drevo do lesa, už ich Rumuni z hory nepustili. Prišli až s Rumunmi na 1. mája.“
O ďalšej obeti 2. svetovej vojny z Horných Kočkoviec – Karolovi Luhovom – vie, že bol povolaním colník na slovensko-maďarských hraniciach, kde zahynul a je aj pochovaný. Rudolf Luhový (ročník narodenia približne 1929) nekopal zákopy v Trenčíne (ako sme napísali minule), ale v Púchove. Keď našiel mínu, vlastnou nerozvážnosťou krompáčom spôsobil jej výbuch, ktorý ho ťažko zranil. Zraneného odviezli do nemocnice v Trenčianskych Tepliciach, kde zomrel. R. Kucej to vie z rozprávania jeho otca. Poslednou obeťou 2. svetovej vojny, ktorú poznal, je Alojz Rumpel. Chodieval s kočom ťahanom koňmi do Trenčianskej Teplej. „Toho tam kdesi odpravili Nemci, nikto nevie kde. Ostal nezvestný.“
Dňa 12.4.2017 doplnená reakcia nášho čitateľa Petra Kaššáka:
„Zaujímam sa o letecké dianie nad Slovenskom a aktuálne pripravujeme k priateľmi knihu o pôsobení rumunského letectva nad Slovenskom a Moravou. Archívne materiály z Bukurešti hovoria, že 16.4.1945 napadli Púchov a priľahlú oblasť bitevné lietadlá Henschel Hs 129, ktoré malo rumunské letectvo od Nemcov z čias ich spojenectva. Je takmer isté, že spomínaný útok majú teda na svedomí piloti týchto lietadiel od Grupul 8 Asalt.“