Vášňou mladého Púchovčana Romana Kudroňa je cestovanie. Dopravný prostriedok, ktorý používa na dnešných cestách-necestách, vidieť už len veľmi zriedka. Je ním motocykel Jawa 350, tzv. perák z roku 1952. Na tomto svojpomocne zrenovovanom stroji prebrázdil Balkán, Malú Áziu, Kaukaz, ruské stepy, Pobaltie. O svoje zážitky cestovateľa sa nedávno, počas piatkového podvečera, podelil v prodkroví Župného domu. S ochotou odpovedal nielen na zvedavé otázky prítomných, ale aj na tie, ktoré sme mu položili za redakciu Púchovských novín.
-
Kedy a ako si sa dostal k jazdeniu na 64-ročnej motorke (Jawa 350)?
Od posledného ročníka základnej školy ma fascinovali historické motocykle československej výroby. Motorka, na ktorej jazdím, bola odpísaná do šrotu. Podarilo sa ju zachrániť pri upratovaní kamarátovej garáže a počas môjho študentského života bola renovácia pomerne náročná. Vďaka tomu, že som veľa vecí nedokázal opraviť sám, spoznal som šikovných majstrov, ktorí ma všetko naučili. Bol som rád, že motorka jazdí a pravidelne som sa venoval jej údržbe. Od roku 2009 som každú sezónu najazdil cez 10 000 km po Slovensku a okolí.
-
Kedy si začal cestovať na väčšie vzdialenosti (za hranice SR)? Cestuješ sám?
Prvý väčší výlet sme absolvovali v roku 2012 na Krym. S kamarátom Milošom sme zatúžili dať všednému jazdeniu ďalší rozmer, ale nechceli sme opustiť starú techniku. Vybrali sme sa na našich veteránoch. Vtedy bolo veľa vecí, ktoré sme si museli ako cestovatelia – začiatočníci osvojiť. Cez istý motorkársky web sme spoznali kamaráta Vlada z Košíc, ktorý dával dokopy partiu na Ukrajinu. Vlado bol skúsenejší a prvotné problémy sme v pohode prekonali. Hoci mal najnovšie cestovateľské BMW, bol ochotný prispôsobiť sa nášmu tempu a nakoniec z toho bol pekný výlet. Prežili sme rôzne situácie, stali sme sa dobrými kamarátmi a absolvovali sme aj ďalšie spoločné výlety.
Nekonečné roviny v Kalmickej oblasti
-
Podľa čoho si vyberáš destinácie?
V dnešnej dobe sa už asi nedá objaviť nič nové. Všetky informácie je možné nájsť z pohodlia domova – cesta sa dá precízne naplánovať. Na začiatku sme sami bojovali so zdedenými predsudkami voči slovanským národom za našou východnou hranicou, a to sa aj stalo prvotnou výzvou. Nakoniec sa nám potvrdil presný opak toho, čo sa u nás považuje za pravdu. Mám rád destinácie, kde mám možnosť samostatne vnímať priestor, kultúru. V západných krajinách sa často stáva, že šípka ukazuje na to, čo máte vidieť a popis káže, čo máte vedieť. V krajinách, kde som bol, som sa viac musel pýtať, aby som sa niečo dozvedel. Náhody, ktoré tak často narušili fixný plán, vyústili do skvelých zážitkov.
-
Koľko km máš takto už najazdených a koľkými krajinami si prešiel?
Ak by sme to vzali technicky, navštívil som 15 štátov, keď nerátam rôzne legitímne aj samozvané autonómie. Sú však miesta, ktorými som prechádzal aj viackrát a vždy to bolo iné. Rozdiel bol v náhodách a ľuďoch, ktorých som stretol. Celkovo odjazdených mám minimálne 80 000 kilometrov za 7 sezón na jedinom stroji.
Slávna Aurora trvalo zakotvená v Petrohrade
-
Na motorke si zažil určite aj množstvo kurióznych zážitkov, podelíš sa o nejaký?
Asi najabsurdnejší bol radiačný poplach medzi Kaliningradskou oblasťou a Poľskom. Bola to klasická kontrola, ktorá ubiehala bez problémov. Prechádzali sme sadou retardérov a nejakou bránou, v ktorej bolo treba spomaliť. Za pár sekúnd už „ziapal“ na celú colnicu alarm a rozbehla sa k nám horda ozbrojených pohraničníkov. Strážnik mi začal vysvetľovať niečo o radare. Ja som sa bránil, že som išiel rovnako rýchlo, ako ostatní predomnou. A vtedy prišla tá najabsurdnejša otázka, akú som kedy počul:„Veziete urán alebo plutónium?“ Pribehol ďalší odborník, aby ma „oňuchal“ dozimetrom. Z tváre mu sršal úprimný strach pred ožiarením a keby mohol, určite by dozimeter najradšej priviazal na udicu, aby sa ku mne nemusel priblížiť. Na záver všetkého mi zobrali doklady a nesmeli sme opustiť vyhradený priestor. Z áut na nás všetci pozerali ako na zločincov. Problémom bolo moje dynamozapaľovanie. Spomenul som si, že mi raz niekto hovoril, ako mu občas zrní televízor, keď prejdem okolo jeho domu. Keď som išiel pohraničníkom oznámiť zistenie, tasili na mňa zbrane a musel som s nimi hovoriť zo vzdialenosti 10 metrov. Nakoniec sa mi podarilo presvedčiť ich. Motorku som tlačil bránou štyrikrát a ani nepípla. Táto „sranda“ nám zobrala tri hodiny.
-
Vyžaduje si Tvoja motorka veľkú údržbu? Kazila sa Ti často na cestách?
Zo skúsenosti už približne viem, ktoré súčasti sú náchylnejšie na opotrebovanie a sledujem ich životnosť v určitých overených intervaloch. Veľa vecí sa dá takto predvídať ešte doma a keď dôjde k poruche počas cesty, problém sa ľahko odstráni. S mojou motorkou a príslušenstvom mám problém vždy, keď niečo podcením. Starý stroj netoleruje zanedbávanie. Keď sa niečo pokazí hovorievam, že chyba je medzi nebom a motorkou.
Horské dediny v Dagestane sú prísne strážené
-
Z čoho si financuješ svoje aktivity?
Mal som šťastie, že sa mi podarilo prepojiť vzdelanie, prácu a voľný čas. Som architekt. Cestovanie financujem z vlastných zdrojov a odmietam sponzorské príspevky. Verím v to, že sú iné odvetvia, kde sa príspevky od sponzorov môžu minúť efektívnejšie. Predovšetkým také, ktoré vyžadujú talent a nadanie.
-
Čím je Tvoja motorka unikátna?
Asi tak, ako každý veterán pre svojho majiteľa. Každý sa ju snaží do detailov zrenovovať- podľa svojich možností. Niektorí si trúfnu vlastnými rukami. Takáto renovácia naučí veľa o materiáloch, ich opracovaní, veľakrát sa niečo nevydarí. Aj napriek tomu je to potom istá hrdosť zo sebarealizácie a oživenia niečoho, čo bolo odpísané a zbytočné. Zvyčajne je potom takýto veterán určený na obzeranie. Pre môj stroj sa tým len odštartoval nový život, ktorý je možno pestrejší, ako predchádzajúce polstoročie. Samozrejme, pribúdajúce šrámy z ciest trochu mrzia, ale sú súčasťou jeho nového príbehu a dušou.
-
Čo Ťa na týchto cestách najviac fascinuje, teší, inšpiruje?
Ak trvá výlet dlhšie, ako napríklad môj posledný na Kaukaz, je to istá zmena životného štýlu. Váš osobný majetok zaberá maximálne 1 m3. Čokoľvek, čo sa doma stane nemôžete ovplyvniť, pretože ste príliš ďaleko, často sa k informáciám dostanete neskoro. Riešite svoju aktuálnu situáciu, ktorá málokedy zodpovedá predpokladanému modelu. Každý deň sa pred vami objavujú nové cesty, mestá, ľudia. Čo bolo včera sa už nikdy nezopakuje a čo bude za 3 dni je len hrubý plán premenlivý ako počasie. Človek musí zmeniť myslenie, upraví sa denný režim. Treba splynúť s premávkou, ktorá je často chaotická alebo nebezpečná. Za jeden týždeň na cestách zažijem viac, ako za pol roka bežnej existencie na Slovensku. Je to obrovské množstvo podnetov a dojmov, ktoré ukladám do cestovného denníka a neskôr po návrate spracujem cestopis na web-stránke www.retrotravel.eu
.
Valday je rekreačná oblasť na pol ceste medzi Moskvou a Petrohradom.
-
Kam sa chystáš najbližšie?
Čaká nás Stredná Ázia a Mongolsko. Je to vysnívaný výlet, o ktorom sa už tri roky rozprávame s kamarátom Milošom, ale vždy prišla nejaká prekážka, ktorá sny oddialila. 25 000 km a 5 mesiacov sa do bežnej rutiny života vtesnáva trochu náročnejšie.
-
Chodíš často rozprávať ľuďom na podobné podujatia o svojich cestách a zážitkoch na jawe?
Akousi psou povinnosťou sponzorovaných výletníkov je robiť za každú cenu reklamu. Ja nemusím. Navyše tých sponzorovaných je v poslednej dobe akýsi pretlak. Ľudia sa naučili očakávať, že keď tam figuruje značka Jawa, alebo niečo iné „prežité“, malo by sa jednať o neuveriteľnú recesiu a ohromnú komédiu. Nechcem ich sklamať. Som len cestovateľ, ktorý si obľúbil jeden konkrétny motocykel. Vystupujem na podujatiach, kde dostanem pozvanie. Pri poslednej príležitosti v Župnom dome, som rád obohatil program a podporil úctyhodné úsilie o spestrenie kultúry v Púchove.
Za rozhovor poďakoval P. Makyna
