Výraz monodráma bol pre mňa, aspoň donedávna, nepoznaný pojem. Moja prvá, na vlastnej koži zažitá monodráma, bude však naisto aj tou, na ktorú nikdy nezabudnem.
Keď som 13.11.ráno vošla do triedy na seminár z náuky o spoločnosti, nič som netušila o tom, že nás čaká predstavenie herca Filipa Tellera, ktorý si pre nás pripravil hru Cigánsky boxer. Poviem vám úprimne, keď si premietnem v myšlienkach celé predstavenie, nie je mi všetko jedno. Pýtate sa prečo? Príbeh sa odohráva v druhej polovici 20.storočia. Boxer Johann Trollmann je vychádzajúca hviezda vo svojom športe a darí sa mu. Dokonca získa aj majstrovský titul v poloťažkej váhe. Ten je mu však odobratý z dôvodu jeho pôvodu. Johann je prevezený do koncentračného tábora, kde je neskôr v roku 1943 zavraždený. Johanov príbeh rozpráva jeho verný priateľ Hans, ktorého stvárňuje práve Filip Teller.
Monodráma, ako som už zistila, je typická tým, že herec, ktorý stvárňuje viaceré postavy, musí vedieť medzi nimi „prepínať“ tak, aby divák pochopil príbeh. Je to veľmi náročné a náročnejšie to bolo aj preto, že príbeh, o ktorom sme počúvali, vychádzal zo skutočnej udalosti.
Avšak poďme späť k môjmu zážitku z predstavenia. Prišla som medzi poslednými, takže môžete hádať, ktoré miesta boli voľné. Správne, tie úplne v prednej rade. Klamala by som, ak by som tvrdila, že hra bola plná smútku a len negatívnych emócií. Filip ako Hans rozprával príbehy aj o tom, ako dostal jabĺčko na svoje 12.-te narodeniny, na ktoré jeho rodina zabudla, alebo ako s Johannom, prezývaným „Ruki“, si chodievali do miestneho baru zatancovať s dievčatami. Zaujímavé na tomto predstavení však bolo to, že herec chcel, aby ho diváci hrali s ním. Jablko zjedol posadený medzi nami v prvej rade, v bare si zatancoval so mnou a dokonca aj bozk od akože zaľúbeného Hansa som na líčko dostala ja, ako divák.
A možno práve kvôli tomu nad príbehom cigánskeho boxera premýšľam každý deň. Pretože som do deja bola vtiahnutá aj ja ako divák. Pretože ma Hans donútil vnímať to, akoby sa ma to priamo týkalo. Nie som nijaký divadelný kritik, ale herecký výkon pána Tellera bol až mrazivý. Ku koncu predstavenia som nevedela, ako sa cítiť. Prvýkrát som sa dokonca tešila aj na nasledujúcu písomku, pretože som v nej videla únik od zmiešaných pocitov po tom, čo som videla. Ani teraz, po týždni, to neviem opísať tak, aby som vedela na vás čitateľov preniesť aspoň časť pocitov, ktoré doteraz v sebe mám.
Chcem poďakovať pani profesorke Pavlíkovej za zorganizovanie tohto podujatia, pánovi Tellerovi za bezkonkurenčné podanie jedného z najnáročnejších príbehov a vám, milí čitatelia, za čas, ktorý ste venovali môjmu článku. Nezabúdajme na to, čo sa dialo. Udržiavajme to v sebe ako spomienku a výkričník nad tým, čo sa už diať nemá.
Janka Vozárová, septima, Gymnázium Púchov
V roku 1933 sa majstrom Nemecka v poloťažkej váhe stal boxer Johann Trollmann. Pre jeho pôvod mu však bol titul odobraný. Svoj posledný zápas absolvoval „Cikánský boxer“ ako karikatúra. Nafarbil si vlasy na blond, napudroval tvár, na svojho súpera neútočil, ani sa nijako nebránil jeho ranám. Johann Trollmann, ležiaci na zemi celý od krvi, posledný zápas vlastne neprehral. Poukázal na skutočnosť, že v nespravodlivom systéme, režime človek i ľudia dennodenne prehrávajú.
Absolútne podmanivý výkon jediného herca, ktorý nás 13.11. 2018 previedol svojou boľavou spomienkou, podčiarkuje slová MA BISTEREN. NEZABUDNITE!
Zuzana Vasková, Gymnázium Púchov
