Kodifikátor spisovnej slovenčiny, politik, pedagóg, básnik či publicista. Malebná obec z okresu Bánovce nad Bebravou dala svetu pred 204 rokmi osobnosť svetového formátu.
Životný príbeh Ľudovíta Štúra sa začal v obci Uhrovec. Narodil sa do rodiny národne orientovaného učiteľa, v dome, v ktorom o niekoľko rokov neskôr prišiel na svet Alexander Dubček. Štúrovo vzdelanie, ako druhého zo šiestich detí, záviselo od finančných možností rodiny. Domáce vzdelávanie v Zay-Uhrovci, ako sa vtedy obec nazývala, postupne vystriedali viaceré vzdelávacie inštitúcie, od nižšieho gymnázia v maďarskom Rábe (Győri) cez evanjelické lýceum v Bratislave po štúdiá na univerzite v nemeckom Halle.
Po návrate z Nemecka sa vo veľkej miere rozbehla jeho publicistická a pedagogická činnosť na bratislavskej katedre. V roku 1843 spolu s Hurbanom a Hodžom uzákonil spisovnú slovenčinu, potrebu jej kodifikácie odôvodnil v spise Nárečja slovenskou alebo potreba písanja v tomto nárečí. Po prepustení z lýcea začal vydávať Slovenské národné noviny s literárnou prílohou Orol tatranský. Noviny sa venovali širokému spektru tém slovenskej spoločnosti v Uhorsku, prinášali aktuálne hospodárske či politické problémy Slovákov. Štúr v nich uverejňoval okrem správ a plánov do budúcnosti aj svoj politický program. Práve v tomto období sa zrodilo Štúrovo želanie vstúpiť do politiky a na uhorskom sneme zastupovať požiadavky Slovákov.
Svojou myšlienkou vytvorenia všeslovanského útvaru inšpiroval Štefánika k založeniu spoločného štátu s Čechmi
Kodifikátor spisovnej slovenčiny bol počas svojho života okrem kultúrnej a publicistickej oblasti činný aj na poli politiky. V roku 1847 ho mesto Zvolen zvolilo za poslanca Uhorského snemu, o rok na to sa podieľal na koncipovaní národnorevolučného programu s názvom Žiadosti slovenského národa. V tomto období je na Štúra a jeho dvoch blízkych spolupracovníkov – Hurbana a Hodžu – maďarskou vládou vydaný zatykač. Troch kodifikátorov spisovnej slovenčiny zachránil útek do Prahy, kde sa zúčastnili Slovanského zjazdu. Na ňom Štúr odprezentoval svoju myšlienku vytvorenia všeslovanského útvaru na čele s Ruskom, tá však medzi účastníkmi zjazdu nemala pozitívnu odozvu. O vydobytie základných národných práv Slovákov v rámci Habsburskej monarchie, kam zaraďoval aj samostatnosť Slovenska, sa pokúšal počas revolučných rokov 1848/1849 a ostal im verný do konca života.
Otázka postavenia Slovákov neutíchla so Štúrovou smrťou, o zlepšenie ich životných podmienok a situácie sa usilovali viacerí. K nim patril aj košarišský rodák Milan Rastislav Štefánik, ktorý napriek svojmu chatrnému zdraviu doviedol tento boj v podobe vytvorenia spoločného štátu Čechov a Slovákov do úspešného konca. Práve 28. október sa stal dňom, kedy si pripomíname vznik prvej Československej republiky. V tento deň roku 1918 bola republika oficiálne vyhlásená v Prahe, o dva dni sa k spoločnému štátu prihlásili v Martine aj Slováci.
Prvý pamätník Štúrovi na Slovensku odhalili v Bánovciach nad Bebravou
Úplne prvý pamätník na Slovensku venovaný jednej z najvýznamnejších osobností slovenských dejín – Ľudovítovi Štúrovi – bol v roku 1936 slávnostne odhalený na námestí okresného mesta Trenčianskeho kraja, v Bánovciach nad Bebravou. Jeho umiestnenie bolo odôvodnené rodným miestom Štúra, bánovský región sa tak mohol pochváliť prvým pomníkom venovaným uhrovskému rodákovi. Bronzová socha akademického sochára Jozefa Pospíšila má viac ako tri metre, na jej vyhotovenie bola v roku 1935 vyhlásená celonárodná zbierka. Na pamätníku je vytesaný aj jeden zo Štúrových známych výrokov: „Naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí.“
Štúrovo meno dnes nesie niekoľko námestí, ulíc, pomníkov či pamätníkov po celom Slovensku. Ako prejav úcty si tento jeho základný biografický údaj prepožičal Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied či mesto Štúrovo.
Na dnešný deň, t.j. 28. október 2019, pripadli dve významné výročia; 204. výročie narodenia kodifikátora spisovnej slovenčiny a 101. výročie vzniku prvej Československej republiky. Pripomeňte si ich spolu s nami!
TSK
