Keď som sa nedávno od svojich známych dozvedela, že pani učiteľka Eleonóra Karabová-Marečková žije v Púchove, odvtedy ma prenasleduje myšlienka nejakým spôsobom sa jej pripomenúť a poďakovať sa jej v mene vtedajších žiakov. Prišla začiatkom 60-tych rokov minulého storočia ako začínajúca učiteľka do našej malej dedinky Stará Lehota pri Piešťanoch. Život preletel ako voda a z vtedajších prvákov a druhákov sú už starobní dôchodcovia.
Vtedy sme boli malí, sedem, osem-roční školáci, plní očakávania a v období, kedy sa človek ako osobnosť formuje. Boli sme deti z prevažne roľníckych rodín, sociálne slabší i silnejší, ale všetci hraví a hlavne šťastní. Nová pani učiteľka prijala každého rovnako, na každého bola láskavá a dobrosrdečná. Spomínam si ako sa na nás usmievala, pekne nás oslovovala a hlavne veľa nás naučila. V jednej triede sme boli 2., 3. a 5. ročník a všetko zvládla.
Nebola šikana, lebo nebol na to priestor. Ak bolo niekomu ublížené, hneď sa to riešilo. Bola tam súdržnosť, čo v dnešnom svete už nie je taká samozrejmosť. Naučila nás nielen čítať, písať a počítať, ale aj samostatnosti a zodpovednosti. Spomínam si ako s nami nacvičovala vystúpenia pri rôznych príležitostiach a taktiež aj malé divadielka. Venovala tomu všetok čas, nevadilo jej, že je „po pracovnej dobe“, alebo nedeľa a popri tom mala aj materské povinnosti.
Vážená pani učiteľka, možno Vám aj slza vyhŕkla pri čítaní týchto riadkov a ani by som sa nedivila, pretože je to Vaša slza, ktorá symbolizuje, že tento článok je pravdivý. Tá slza sa aj mne kotúľala po tvári pri písaní týchto riadkov. Veľká vďaka za všetko, aj za krásne spomienky
Vaša vďačná žiačka Zuzana Michalovská, rodená Benechová, to malé dievčatko pri tabuľke.
