Najvyššie vyznamenanie Pro Ecclesia et pontifice založil 17. júla 1888 Lev XIII., ako pripomienku na jeho zlaté kňazské jubileum a bol pôvodne udelený tým mužom a ženám, ktorí pomáhal akýmkoľvek spôsobom na príprave jeho jubilea.
V súčasnosti je udeľované za význačnú službu Cirkvi laikom a kléru. Vzhľadom k laikom je to najvyššie vyznamenanie, ktoré im pápež udeľuje. Vyznamenanie v súčasnosti sa odovzdáva v zlatej verzii. Na lícnej strane sú postavy sv. Petra a Pavla. Na ľavej strane je nápis Pro Ecclesia a na pravej strane pro pontifice (Pre Cirkev a pápeža) Na spodnej časti vyznamenania je erb Vatikánu a po stranách ako aj na vrchu sú grécke kríže.
Azda prvým Slovákom, ktorý dostal toto ocenenie bol katolícky kňaz Jozef Kompánek. Medzi významnými nositeľmi tohto vyznamenanie nachádzame bývalú belgickú kráľovnú Fabiolu, ktorá zomrela v chýre svätosti a začal proces jej blahorečenia, alebo emeritnú belgickú kráľovnu Paolu, vynikajúceho pedagóga cyrilometodskej bohosloveckej fakulty v Bratislave Dr. Aloisa Kolíska, alebo známeho spisovateľa, autora trilógie Svedok nádeje o živote a diele Jána Pavla II., Georga Weigla, a mnohé iné osobnosti kultúrneho, spoločenského a politického života. Ocenenie púchovského stredoškolského profesora Ľudovíta Lajčina bolo udelené 10. augusta 2016 pápežom Františkom za jeho pomoc pri obnove duchovného života na základe žiadosti žilinského diecézneho biskupa Mons. Tomáša Galisa.
Žiaľ, pán profesor sa nedožil odovzdania tohto významného ocenenia. Na jeho pohrebe 4. októbra zverejnili udelenie tohto ocenenia Mons. Michal Keblušek a bývalý študent profesora Lajčina pri slávení zádušnej svätej omše Daniel Dian.
Ocenenie vdove po profesorovi Lajčinovi odovzdal Mons. Michal Keblušek. Púchov a púchovská farnosť majú tak natrvalo pred sebou obraz človeka, ktorý svojim životom patrí k osobnostiam mesta a farnosti.
-red-
Životopis ĽUDOVÍTA LAJČINA
(* 26. 11. 1930, † 1. 10. 2016)
Stredoškolský učiteľ Ľudovít Lajčin sa narodil v roku 1930 v Habovke (okres Tvrdošín) v roľníckej rodine. Mamin brat Thdr. Martin Ondroš, študoval v Ríme a pôsobil ako tajomník otca biskupa Jantaluša v Trnave. V rokoch 1942-1950 absolvoval Osemročné gymnázium s maturitou v Trstenej. V roku 1950 bol na pohovore v jedinom teologickom seminári v Bratislave (ostatné semináre boli zrušené), avšak v „revolučných“ časoch, kedy komunistický režim bojoval s RKC, rušilo sa cirkevné školstvo a rehole, ho na štúdium nepozvali. Nakoniec vyštudoval Pedagogickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor matematika – fyzika (1950 – 1954).
Po skončení vysokej školy dostal zlý kádrový posudok vzhľadom na svoju kresťanskú vieru a mal byť ako politicky nespoľahlivý odvedený na povinnú vojenskú službu do PTP. Na škole v Púchove však súrne potrebovali matematikára a požiadali náčelníka Vojenskej správy, aby ho uvoľnil zo služby. Tak sa dostal do Púchova ako učiteľ matematiky a fyziky na Jedenásťročnej strednej škole, neskôr bola táto škola premenovaná na SVŠ-ku a ešte neskôr na Gymnázium v Púchove. Ako učiteľ pôsobil až do svojho odchodu na dôchodok v roku 1994.
V roku 1962 sa oženil s manželkou Annou, rodenou Janišovou, s ktorou vychoval dcéry Katarínu a Evu a tešil sa z piatich vnúčat a pravnúčaťa.
Počas socializmu chodil s manželkou na sväté omše na Moravu. Ddostal kárne opatrenie za odoberanie Katolíckych novín (1970) s postihom vyplácania len základného platu bez odmien.
V dôchodkovom veku zorganizoval 20 letných katolíckych táborov pre deti. Najväčšou jeho záľubou bola matematika, ktorú rád doučoval až do konca svojho života. O tom, ako mu záležalo na vzdelávaní detí a mládeže, hovorí aj ten fakt, že každý rok, na konci školského roka venoval finančné prostriedky na odmeny pre ocenených žiakov z Cirkevnej základnej školy sv. Margity v Púchove s podmienkou, aby knihy boli z vydavateľstva Spolku sv. Vojtecha.
