V tomto roku 2020 sme kvôli koronavírusu museli mnohé veci zmeniť a vynechať oproti zaužívaným zvyklostiam minulých rokov. Inak tomu nie je ani s Pamiatkou zosnulých tento rok. Cintoríny a parkoviska v ich okolí tento rok zívajú prázdnotou. Hroby sú skromnejšie vyzdobené. Nevadí, to nikdy nebolo a ani nie je to najpodstatnejšie. Verím, že mnohí by sme aj tento rok radi postáli – sklonili sa pri hroboch svojich blízkych zosnulých. Ale keď sa nedá, nevadí, nemusíme tam byť fyzicky, napriek tomu môžeme spomínať. Zapáľme si doma sviečku, zoberme do ruky fotoalbum. A spomínajme. Pamiatka zosnulých je príležitosťou spomenúť si na tých, ktorí už medzi nami nie sú, s ktorými sme niečo vzácne a podstatné prežili. A ktorých sme my sami prežili.
Pri týchto spomienkach na našich zosnulých sa zakaždým stretávame so svojou minulosťou i svojou budúcnosťou.
Minulosť tvoria spomienky na všetko spoločne prežité. A to je vždy aj príležitosť na vďačnosť, poďakovanie. Áno, poďakovať aj tým zosnulým, symbolicky – na diaľku. Veď naša láska, vďačnosť a úcta voči ním by nemali skončiť ich smrťou a odchodom.
A potom poďakovať aj Bohu za dar konkrétneho ľudského života, ktorý sme mohli spoznať, ktorý sme mohli aspoň na čas zažiť a zdieľať. Poďakovať Bohu za život – životy, ktoré nás ovplyvnili, obohatili, formovali.
Stretnúť sa pri spomienkach na zosnulých so svojou minulosťou je zároveň aj príležitosťou na pokánie. Spomienky v nás vyvolávajú častokrát aj ľútosť nad situáciami, ktoré sme v tom našom ľudskom spolužití a vzťahoch nezvládli. Pokánie znamená priznať tieto zbabrané a nepodarené veci, oľutovať ich a urobiť koniec tomuto starému spôsobu života.
Z cintorína sa už nejeden vrátil polepšený. Ale neponechajme tento nový začiatok iba na naše vlastné sily. Pravé pokánie totiž znamená zomrieť vnútorne spolu s Kristom hriechu, starým spôsobom, prejavom a zvyklostiam života a vo viere spolu s Kristom byť vzkriesený – znovuzrodený k novému životu.
Pri pamiatke zosnulých sa však stretneme aj so svojou budúcnosťou. Niet totiž človeka, ktorý by sa nad hrobmi svojich zosnulých alebo pri spomienke na nich ubránil myšlienkam na vlastnú smrť. Táto vyhliadka budúcnosti môže byť pre niektorých ľudí postrachom, pre iných nádejou. Nádejou sa stáva vtedy, keď uveríme Božím zasľúbeniam, ktoré sa nachádzajú v Biblii. Spomeniem iba jedno za všetky: „Ani oko nevídalo, ani ucho neslýchalo, ani do srdca človeku nevstúpilo, čo pripravil Boh tým, ktorí ho milujú.“ (1K 2, 9)
Boh túto nepoznanú a našimi zmyslami nepredstaviteľne krásnu budúcnosť pripravil v nebeskom domove pre všetkých, ktorí ho milujú. A preto život, ktorí žijeme tu na zemi je zároveň prípravou na večnosť. Žiaľ, máme iba jediný pokus, tak ako aj všetci tí, ktorí nás už predišli.
Pre nás zatiaľ platí prítomnosť. Prítomnosť, ktorú tvoríme my sami, spolu s ľuďmi, s ktorými sme spojení najrozličnejšími vzťahmi. Sú to konkrétni, živí ľudia v našej domácnosti, v rodine, na pracovisku, v susedstve… Ľudia, ktorí si práve teraz zaslúžia našu pozornosť, lásku a úctu. Ľudia, ktorí práve teraz potrebujú našu pomoc, náš úsmev, pohladenie, naše modlitby… Sú to naši rodičia, starí rodičia, naše deti, vnúčatá, manželskí partneri, súrodenci, priatelia, kolegovia…
Teraz sú tu, sú živou súčasťou nášho života… ešte ich máme nablízku, na dotyk. Možno sú niekedy hašteriví, tvrdohlaví, sebeckí… jednoducho svojskí. Napokon ako každý z nás svojim spôsobom, ale ešte stále sú tu… a živí. Rovnako ako aj my.
S láskou spomínajme na zosnulých, ale nezabúdajme byť vďační za živých okolo seba… a nepremeškajme ani jedinú darovanú šancu.
Mgr. Dušan Cina, evanj. a. v. farár
Ilustr. foto: Slavomír Flimmel
