V sobotu 30. apríla si Púchovčania pripomenuli 77. výročie oslobodenia nášho mesta rumunskou armádou. Primátorka Katarína Heneková, viceprimátor Lukáš Ranik, poslankyňa MsZ Irena Kováčiková a vedúca oddelenia školstva MsÚ Daniela Gabrišová spolu s členmi ZO SZPB a ďalšími občanmi mesta Púchov sa stretli pri pamätníku v Europarku a tiež v mestskej časti Horné Kočkovce, kde položili k pomníkom vence a kvety.
Z príhovoru primátorky Kataríny Henekovej:
„Dnešný deň, kedy si pripomíname 77. výročie oslobodenia mesta Púchov rumunskou a sovietskou armádou, je zároveň dňom, kedy zaznamenávame už 65. piaty deň vojny na Ukrajine, vyvolanú Ruskou federáciou. Pozerali sme na správy o hrôze, ktorá sa už nikdy nemala opakovať, šíriace sa rýchlosťou svetla, už viac neveriac v spravodlivý, bezpečný, multikultúrny, moderný a progresívny svet. Dovtedy sme verili, že našu históriu poznáme tak dobre, že nedovolíme, aby sa opakovala, alebo čo i len kúsok priblížila tomu, čo našim predkom spôsobilo životnú traumu a celú spoločnosť prinútilo začínať odznova, a najlepšie bez chýb – pretože tak predsa začíname každý nový deň. Dnešný deň začíname spoločne tu, pri pamätníku venovanému tým, ktorí za nás bojovali, nezištne, ale s nepriestrelným cieľom zabezpečiť lepší, krajší, spokojnejší život svojim rodinám a priateľom.
Mosty – či už železničný, alebo cestný, ktoré v meste nepriatelia zničili, odrážali v tom čase prelom vojny v mier, pretrhli sa staré väzby, o ktoré evidentne nik dobrovoľne nestál, a následná obnova mostov značila znovuzrodenie pre našich predkov, hľadajúcich si nové cesty do života, nových priateľov na druhom brehu rieky, už viac nerozdeľujúcich sa na tých a tamtých, pretože to znázorňovala propaganda, pretože to povedal niekto kričiac heslá svojho politického presvedčenia. Túžba po moci je, bohužiaľ, základným elementom začiatku vojny, kto má veľa, chce ešte viac, bez ohľadu na nevinné masy, ktoré na to najviac doplácajú. Spomeniem slová ukrajinského básnika Pavla Petrovyča Korobčuka, ktorý v básni Prenikajúce pušky (z roku 2014) vyjadruje svoje pocity takto: „Nedávno som sa vrátil z vojny, ale zdá sa mi, že sa odtiaľ nikdy skutočne nevrátim./ Bol som v nej raz, ale nikdy nezmizne z mojich snov, nie žena, ale armáda./ Moje jedlo, oblečenie, pohyby, slzy, premyslel poručík už rok a pol dopredu./ Lebo vojna je vždy chyba.“
Škody, ktoré zanechala vojna v našom meste, boli vyčíslené na 2,5 milióna korún československých, ale tie, ktoré zanechala v životoch obyvateľov mesta a jeho okolia, nemajú hodnotu vyčísliteľnú, pretože koľko stojí ľudský život, šťastie, radosť, láska? To sú hodnoty, ktorých cenu si nedovolí určiť nikto z nás. Avšak, súčasný vývoj naznačuje, že predsa len sa o to ktosi snaží. Odvaha ľudí zo spoločnosti Rolný, ktorým sa podarilo pred nacistami ukryť výrobné zariadenia pred zničením či ukryté vagóny pšenice v Azbestovo – cementových závodoch, je presne taká, aká nemôže chýbať ľuďom ani dnes, a to už v súvislosti s akoukoľvek situáciou. Zároveň pokora a otvorená myseľ dotvárajú komplex výbavy dnešného človeka, vytvárajúceho spoločnosť odolnú a odhodlanú, kriticky zmýšľajúcu a bojujúcu za svoje názory.
Snáď dnešná Vatra oslobodenia, pripomínajúca odchod nemeckých vojakov, spáli všetko zlé…“
Z prejavu poslankyne MsZ a zástupkyne ZO SZPB Ireny Kováčikovej:
„Dňa 30. apríla si pripomíname sviatok, ktorý je symbolom prebúdzajúceho sa mieru a slobody. Sme a vždy budeme vďační hrdinom všetkých armád, ktoré pred 77 rokmi oslobodili Slovensko spod Nemeckej nadvlády a v desaťtisícoch tu položili svoje životy. Nedovoľme prekrútiť históriu a nespájajme účelovo historické chvíle s dnešnými. Mladí chlapci, ktorí zahynuli nemali nič spoločné s dnešným vojnovým konfliktom. Nezabudnime na ich pamiatku, pretože je súčasťou nášho historického príbehu.
Je tomu presne 77 rokov čo sa skončilo nemecké besnenie a vraždenie. Vďačíme za to rumunským a sovietskym vojakom. 30. apríla 1945 opustili nacistické vojská aj náš okres, čím sa zavŕšil proces ich vytláčania spojeneckými vojskami z celého Slovenska.
Cez naše mestá a dediny, aj cez naše mesto prehrmela vojna. Niekde prehrmela náhle, ale na mnohých miestach to bolo oveľa horšie. To vtedy, keď sa front na niekoľko týždňov zastavil. Vtedy čierňava vojny obostrela všetko. Besnenie vojny bolo zlé a straty na obidvoch stranách očividne veľké. Takmer denne pribúdali masové hroby, týranie a vraždenie ľudí, pribúdali vypálené dediny.
Mesto Púchov a celá Púchovská dolina bolo posledné miesto na Slovensku, na ktorom boli Nemci, takže po oslobodení Púchovskej doliny bolo zavŕšené oslobodenie Slovenska.
Týždeň po oslobodení Púchova – 8. mája odzneli v rozhlase vety o oslobodení Československa. O tom, že vojaci Červenej armády, vojaci Anglo – Amerických vojsk, ale aj vojaci Maďarska, Rumunska, Bulharska, Poľska, skrátka všetci, ktorí bojovali proti fašizmu dobojovali. Skončili sa dni odriekania, utrpenia, žiaľu a smrti.
Milí spoluobčania, 77. výročie oslobodenia Slovenska, koniec II. svetovej vojny, porážka fašizmu, je príležitosťou aj na to, aby sme nezabúdali na vojnu. Aj keď ju mnohí nepoznáme, nevieme, čo obnášajú dni prežité v bunkroch s obavami o svojich blízkych, predsa len čítame a počujeme aj v dnešných dňoch, že sa okolo nás bojuje až nebezpečne blízko.
O to ťažšie sa dnes pozerá na to, ako teraz stoja proti sebe v nezmyselnej vojne, o ktorej sme si mysleli, že v Európe v 21. storočí nie je možná.
Každá vojna je nezmyselná a žiadna sa nekončí víťazstvom, pretože jej výsledkom sú smrť, bolesť, ničenie a najviac na ňu doplatia nevinní ľudia, ktorí by chceli a vedeli žiť spoločne v miery. Zachovajme si pamiatku tých, ktorí za nás bojovali a vážme si mier.“
Popoludnie tradične patrilo stavaniu Mája na pešej zóne, ktoré sa po menších problémoch podarilo členom DHZ až na druhý pokus. O kultúrny program sa postarali Folklórny súbor Váh Púchov a Ľudová hudba Váh Púchov. Sobotný program pokračoval večer pred Divadlom Púchov, kde po hudobnom vystúpení folkloristov začal lampiónový sprievod, ktorý prešiel ulicami Obrancov mieru a Gorazdova a skončil pri Podniku technických služieb mesta. Záujemcovia o večernú zábavu sa potom premiestnili do Horných Kočkoviec, kde primátorka mesta zapálila vatru a oslavy skončili tradičným ohňostrojom.
Foto: Slavomír Flimmel
