Isenheimský oltár je najväčším dielom nemeckého maliara Mathiasa Grünewalda, ktorý žil a pôsobil v 16. storočí. Oltár sa v súčasnosti nachádza v bývalom dominikánskom kláštore, ktorý slúži ako múzeum, v mestečku Colmar, vo francúzskom Alsasku. Impozantný oltár je zložený z viacerých tabúľ a jeho hlavný, stredný obraz, znázorňuje ukrižovaného Krista, kde okrem svätého apoštola Jána, Božej Matky a Márie Magdalény, stojí na pravej strane Krista Ján Krstiteľ s vystretou rukou ukazujúcou na Krista. Pri jeho nohách je malý baránok. Za postavou Jána Krstiteľa sú napísané jeho vlastné slová v latinčine, ktoré zachytil evanjelista Ján: „On musí rásť, a ja sa musím umenšovať.“ Je zrejmé, že v tomto vyobrazení nemožno hľadať časopriestorové logické súvislosti. Ján Krstiteľ nemohol byť účastný Ježišovho ukrižovania, pretože ho dávnejšie pred Ježišovou smrťou, dal popraviť kráľ Herodes. Samotné dielo je preto pozvaním hľadať hlbší zmysel tohto vyobrazenia.
Možno ho nájsť v textoch Sv. Písma, ktoré predstavujú osobu Jána Krstiteľa a jeho činnosť. Ján Krstiteľ kázal o Božom súde, o potrebe pokánia, ktorého vonkajším znakom bolo udeľovanie krstu v rieke Jordán. Sám seba Ján predstavil slovami: „Ja vás krstím vodou na znak pokánia, no po mne prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden ani nosiť mu obuv. On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom.“
Pokora, rešpekt a úcta Jána Krstiteľa voči Ježišovi bola zrejmá a vyplývala najmä z Jánovho výroku o tom, že nie je hoden Ježišovi ani nosiť obuv, alebo rozväzovať remienky na obuvi. V tej dobe mali židovskí učeníci, slúžiaci v domoch rabínov, rôzne úlohy a povinnosti. Avšak rozväzovanie remienkov obuvi svojich pánov, vyzúvanie pána zo zaprášenej a umývanie znečistených nôh, bola práca neprípustná pre učeníkov. Bola to nedôstojného práca vhodná pre otrokov. Zmysel spočíval najmä v rituálnej očiste. Pán prišiel z vonka, z ulice a na svojej obuvi a nohách si priniesol nielen prach a nečistotu, ale aj poškvrnenie od vonkajšieho neveriaceho sveta, najmä ak sa pohyboval po miestach, kde chodili aj pohania. To v čase rímskej okupácie Izraela nebolo ničím nezvyčajným, veď samotní rímski vojaci, dozerajúci na verejný poriadok, boli zo židovského pohľadu pohania. Očisťovať sa od tejto rituálnej nečistoty nemohol pán za pomoci svojho židovského učeníka. Pán by sa síce očistil, ale nečistotou by sa poškvrnil samotný židovský učeník. Preto bola táto fyzicky i rituálne nedôstojná práca, zverená pohanským otrokom. Ján Krstiteľ sám seba vo vzťahu k Ježišovi vníma na ešte nižšej pozícii, než mal pohanský otrok v dome rabína, vykonávajúci túto nedôstojnú prácu.
Mnohí ľudia dnešných dní si myslia, že Božie posolstvo Starého zákona je už dávno prekonané. Zaiste, Kristus prišiel vykúpiť človeka a umožnil mu spásu. Avšak spásu je nemožné do-siahnuť bez pokánia, ku ktorému vyzýval Ján Krstiteľ. Zmena myslenia a snaha o evanjeliový život, tvoria základ spásy, čiže možnosti vstupu do Božieho kráľovstva. Podľa proroctva Jána Krstiteľa budú ľudia súdení za vedomé a chcene spáchané zlo s jasným úmyslom škodiť a ničiť, nech už si to nazvú akýmikoľvek vznešenými a humánnymi frázami. Ján však hovorí aj o ďalšej skupine ľudí, ktorí síce vyznávajú vieru v Boha, ale vôbec tak nežijú. Prirovnal ich k neplodným stromom, ktoré majú byť čoskoro vyťaté, keď hovorí o sekere, ktorá je priložená ku kmeňu.
Cieľom Jánovej dramatickej reči nebolo a ani nie je strašiť nás, ale vyburcovať k pokániu. Fakticky to znamená obrat o 180° v zmýšľaní a nastúpenie do postoja neustálej snahy o duchovnú kvalitu vlastného života. Rozdiel, ktorý máme oproti Jánovým súčasníkom spočíva v tom, že my už sme „absolventi“ Ježišovho krstu ohňom a Duchom Svätým. Čo to prakticky znamená? Ozrejmia to opäť udalosti zo Svätého Písma. Učeníci, ktorí na ceste do Emauz spoznali vzkrieseného Ježiša pri lámaní chleba si kládli otázku: „Či nám nehorelo srdce, keď nám vysvetľoval Písmo?“ Je to oheň vášne pri spojení s Ježišom, pri prežívaní jeho prítomnosti. Niektorí ľudia môžu tento jav prežívať v podobe akoby fyzického mrazenia na pokožke tela. Krst ohňom dáva človeku skúsenosti veľmi blízkeho spojenia s Pánom. Krst Ducha Svätého znamená otvorenosť pre jeho vnuknutia. Opäť to vysvetľuje udalosť zo Sv. Písma, keď apoštol Filip dostal po zoslaní Ducha Svätého na svojej ceste vnuknutie, aby sa pridal k vozu eunucha etiópskej kandaké, čo bola sestra kráľa, ktorá vďaka matriarchálnej línii, mala v budúcnosti porodiť budúceho kráľa. Eunuch si nahlas čítal úryvok od Izaiáša o Božom baránkovi, ale vôbec tomu nerozumel. Apoštol Filip mu všetko vysvetlil a výsledkom bolo pokrstenie vznešeného hodnostára, pravdepodobne prvého kresťana Etiópie.
Obrovský ukazovák Jána Krstiteľa smerujúci na Krista na Isenheimskom oltári vyjadruje Jánovu pokoru. Jeho skutočná veľkosť nespočívala v tom, že žil skromným a asketickým životom, ale v tom, že všetko čo vedel a konal, upriamoval na Ježiša. On síce vzbudzoval u ľudí obdiv a dôveru, ale všetkým čím bol, sa stal symbolickým ukazovákom na Ježiša. Všetko čo bolo na jeho živote asketické a sväté použil ako upriamenie pozornosti na Ježiša. V tom je jeho skutočná veľkosť a svätosť a to je cesta i nášho posvätenia. Dajme preto i my všetkým svojim snahám v duchovnom i vonkajšom živote práve tento rozmer, aby ľudia chápali, že Ježiš je zdrojom našej sily ku konaniu dobra.
Mgr. Stanislav Stolárik, katolícky farár v Púchove
Foto: wikimedia
