Obec Tŕstie a okolité prekrásne scenérie, učupené v lone Strážovských vrchov, učarovali nielen miestnym obyvateľom, ale aj turistom, ktorí sem chodia objavovať krásy prírody v každom ročnom období. Už v minulosti prichádzali cestovatelia a dobrodruhovia objavovať pompéznosť Strážovských vrchov. Vybavení zvedavosťou a zápisníkom dychtivo skúmali nielen špecifiká prírody, ale aj kultúru, obyvateľov a miestne pomery. Medzi významných cestovateľských návštevníkov sa radia napríklad žiaci Mateja Bela, ktorí sa podieľali na vypracovávaní vlastivedného veľdiela Notície, kde je Tŕstie opísané ako dedina, ktorá „má príhodnú, hoci hornatú pôdu. Patrí do panstva Trstenských, ktorým prepožičal aj meno.“ Tu treba podotknúť, že sa nejednalo o zemiansku rodinu Trstenských, ale Trstianskych. V minulosti, ale i dnes občas dochádza k fonetickej zámene priezvisk. Ďalším významným cestopiscom, ktorý sa v Tŕstí objavil, bol Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský, ktorý v diele Výlety po Slovensku – Z Turčianskych Teplíc do Trenčianska hovorí, že Tŕstie obývajú členovia Maršovského domu (rod Maršovských patril k významných zemanom v Trenčianskej stolici). Upozornil aj na bohatstvo miestnych lesov, kde sa toho času, podľa jeho slov, vydržiavali hlučné poľovačky medzi košatými bučinami, sosnami a dubmi.
Nasledujúci článok stručne mapuje dejinné obdobie 30. rokov 20. storočia z pohľadu notára Jozefa Kubíčka, teda v čase, kedy v obci Tŕstie prekvital napríklad aj priemysel. Mnoho zaujímavostí napísaných perom Jozefa Kubíčka je zachytených v knihe Obec Tŕstie v 20. storočí, ktorú vydalo Vlastivedné múzeum v Považskej Bystrici. V doplňujúcom článku nájde čitateľ aj informácie o obci, ktoré by v publikácii hľadal márne. Nasledovné riadky sú výsledkom archívneho bádania autorky v ŠA TN – pracovisko Archív Považská Bystrica a obsahujú informácie čerpané z Pamätnej knihy obce Tŕstie a z fondu ONÚ DL (1934-1936).
Čriepky zo života Jozefa Kubíčka
Jedinečnému tunajšiemu prostrediu neodolal ani vtedajší dolnolieskovský notár Jozef Kubíček, ktorý vo funkcii pôsobil od roku 1933 do roku 1939, kedy ho nahradil Emil Novodvorský. Keďže ako notár veľmi dobre poznal správne a administratívne pomery pridružených obcí, vedel, že obec Tŕstie si nijakú kroniku neviedlo. Z toho dôvodu sa rozhodol písať aspoň pamätnú knihu. Trsťanskú obecnú kroniku začal písať až v septembri 1952 úradník Vojtech Ďurovský. Žiaľ, v súčasnosti nie je kronika k fyzickému nahliadnutiu.
Ako sám Kubíček o sebe napísal v úvode pamätnej knihy, nebol miestny. Narodil sa 25. augusta 1904 v obci Plavo v Poľsku (pravdepodobne sa jedná o dnešnú obec Pławo v Podkarpatskom vojvodstve v juhovýchodnej časti Poľska). Mal brata Bohumila a jeho otec bol lesným správcom čiže lesníkom. Medzi jeho záľuby patrilo okrem iného aj poľovníctvo. V Dolnom Lieskove žil od 16. februára 1933. Po skončení strednej školy absolvoval prezenčnú vojenskú službu a súčasne ukončil školu pre výchovu dôstojníkov pechoty v zálohe v Olomouci. Notársky náukobeh (seminár) úspešne absolvoval v Bratislave v 20. rokoch 20. storočia. Tesne po dokončení vojenskej služby slúžil ako praktikant najskôr v Zavari (okres Trnava). Neskôr pôsobil ako pridelený notár v Ľubine (okres Nové Mesto nad Váhom) a následne od mája 1929 do februára 1933 v Beluši, odkiaľ pokračoval na miesto vedúceho notára v Dolnom Lieskove, kde vystriedal notára Júliusa Klincka.
Dňa 26. februára 1934 si obecné zastupiteľstvo Tŕstia zvolilo J. Kubíčka za prvého obecného kronikára a ten sa tejto úlohy naozaj zodpovedne ujal 1. júla 1934. Napriek tomu, že Kubíček písal pamätné knihy aj pre ostatné obce notariátu (okrem Horného Lieskova), jeho zápisy sú pomerne podrobné, no treba podotknúť, že sa v nich sem-tam nachádzajú jemné odchýlky a nepresné informácie (napríklad tvrdenie, že obec odvodzuje meno od rodiny Trstianskych a že členovia spomínaného rodu sa pokladajú za jej zakladateľov). Faktom ostáva, že vďaka notárovi Kubíčkovi sa môžeme my, historici, odraziť od jeho záznamov, ktoré zachytil pre budúce generácie od miestnych obyvateľov a aj od starých pamätníkov, ktorí si ešte čerstvo pamätali na obdobie Rakúsko-uhorskej monarchie a koniec 19. storočia. Od týchto vedomostí sa pravdepodobne odrazil aj nasledujúci kronikár V. Ďurovský, syn významného trsťanského roľníka a hospodára Jozefa Ďurovského.
J. Kubíček čitateľa zrozumiteľne sprevádza obcou Tŕstie a jej špecifikami. V pamätnej knihe nájdeme popísané prírodné podmienky, históriu, vtedajší stav a pomery v obci a napokon rok po roku oboznamuje s dôležitými udalosťami, ktoré sa v danom roku udiali. Žiaľ, kniha zachytáva len rozmedzie rokov 1934 až 1938. Kubíček mal vskutku ukážkový a dobre čitateľný krasopis a kniha je prehľadne a logicky členená.
Prírodné zaujímavosti a špecifiká obce
V období, keď písal notár Kubíček pamätnú knihu, mala podľa jeho slov obec rozlohu 440 ha, z toho 5 ha tvorili lúky; pastvinami údajne obec vôbec nedisponovala. Existujúce pastviny patrili do majetku bývalých urbarialistov. Lúk bolo málo a aj tie, ktoré jestvovali, boli zanedbané a močiarovité.
Tŕstie sa nachádza v miernom podnebí. Zo záznamov nie sú známe žiadne väčšie výkyvy v počasí, až na pár výnimiek, ako sú silné búrky sprevádzané prietržou mračien, či teplé, alebo naopak veľmi tuhé zimy. Prvé mrazy zvykli udrieť v polovici novembra a tiahli sa až do apríla. Tie najsilnejšie vedeli dedinu potrápiť v decembri až februári. Pre danú lokalitu boli v zimných mesiacoch typické tzv. oblavy, kedy dochádzalo k nárazovému topeniu snehu v dôsledku oteplenia. Z prírodných živlov, ktoré vedeli dedinu sužovať, tu bývali silné vetry, na ktoré upozorňuje aj notár Kubíček. Napriek tomu sa tu pomerne dobre darilo ovocinárstvu. Plody jabloní dosahovali výbornú akosť i kvalitu a ľudia ich odpredávali za výhodné ceny. Darilo sa aj orechu, no tuhá zima v rokoch 1928/29 stromy takmer vyhubila a v čase písania pamätnej knihy sa orechy vysádzali nanovo. Vo veľkej miere sa pestovali aj slivky. Nanešťastie ich napadla „rakovina,“ začali chradnúť a nerodili kvalitné plody. Okrem stromov tu boli obľúbené i ovocné kry ako egreše a ríbezle.
Obec bola, a dodnes je, bohatá na vodstvo. Tŕstie pretínajú hneď tri potoky, a to Podskalanka z Podskalia, Pružinka od Pružiny, ktorá vraj ani počas tuhých zím nezamŕzala a Strážovský potok (miestnymi prezývaný aj Biela rieka), ktorý pramení v Strážovských vrchoch. Okrem toho sa v blízkom okolí vždy nachádzalo aj mnoho prírodných prameňov vyvierajúcich v horách. Niet divu, že toto miesto naši predkovia uznali za vhodné zaľudniť a odpradávna brehy riek lemovali skromné ľudské obydlia. Má to však aj svoje nevýhody. Z archívnych záznamov vyplýva, že sa najmä rieka Pružinka často rozvodňovala a vylievala sa z brehov. Neraz spôsobovala obyvateľom škody. V roku 1937 zasiahla dedinu povodeň, a to hneď dvakrát v rovnakom roku. Prelom rokov 1936/1937 bol mimoriadne daždivý, čo spôsobilo zdvihnutie hladiny rieky Pružinky a jej následné vyliatie mimo koryto. Väčšie škody napáchala prívalová povodeň 1. septembra 1937, kedy prietrž mračien a rozvodnená Pružinka strhli so sebou oráčinu, a teda aj všetku úrodu, predovšetkým obilie. Následkom dlhotrvajúcich dažďov v lete 1938 pohnili nedozreté zemiaky. Ani obilie nestihlo dozrieť a takmer všetko pohnilo už na poli. Úroda bola veľmi mizivá.
Obec je situovaná v lone hustých košatých lesov. Kubíček v knihe prezrádza, že sa v okolí Tŕstia nachádzali zväčša tie ihličnaté. V súčasnosti je tomu inak a dominujú lesy zmiešané, no stále možno nájsť i bórové hájiky. Z listnatých stromov sú tu hlavne buky, duby, jasene a pod. Produktom lesov bolo primárne drevo, ktoré spracovávala a predávala Slovenská účastinárska spoločnosť pre zužitkovanie dreva. Autor tiež píše, že sa v lesoch južnejšie od obce hojne vyskytoval vápenec, ktorý ťažila vyššie spomenutá spoločnosť na výrobu vápna. Obyvatelia v lesoch nachádzali aj poživeň v podobe najrôznejších lesných produktov – maliny, jahody, hríby, či lesná zver. Trsťanskej faune kraľoval jeleň. Okrem neho tu lesy a lúky brázdila srnčia zver, zajace a sem tam jarabice. Kubíčkovou záľubou boli poľovačky, a iste poznal tamojšie lesy. Preto vedel, že sa tu vyskytuje aj líška, tchor, kuna, diviaky, výr, jastrab či orol riečny, ďalej krahulec, kaňa, šedá vrana, straka, sojka.
Tŕstie v 30. rokoch 20. storočia
Podľa sčítania obyvateľov v roku 1932 bolo v obci 324 občanov a 66 označených budov. Všetci sa hlásili k rímsko-katolíckemu vierovyznaniu. Židovská komunita, ktorá tu v minulosti žila, sa odsťahovala ešte v období Rakúsko-uhorskej monarchie do okolitých obcí, kde mala lepšie podmienky pre podnikanie.
Napriek tomu, že Tŕstie malo v minulosti prevažne agrárny charakter a obyvatelia sa takmer výlučne venovali roľníctvu a sezónnemu poľnohospodárskemu robotníctvu, možno z útrob archívov vyniesť na svetlo sveta aj iné špecifiká, ktorými sa obec môže pochváliť. Azda sa to nezdá, no ľudia v minulosti hodne cestovali. Predovšetkým za prácou. Mnoho Trsťanov odchádzalo na sezónne poľnohospodárske práce hlavne do Rakúska, Nemecka, Čiech alebo ostali v tuzemsku. Niektorí sa živili ako podomoví obchodníci s galantérnym tovarom a neraz tak precestovali stovky, ba tisíce kilometrov.
Notár Kubíček okrajovo spomína aj históriu obce, ktorá celkom nekorešponduje so skutočnosťou. Za zavádzajúcu informáciu možno označiť jeho verziu o vzniku obce. Podľa jeho slov Tŕstie založila rodina Trstianskych, čo nie je pravda. Už existujúca osada Tŕstie, Nádasd, Ternádasd či Trstye sa spomína v roku 1330, kedy ju uhorský kráľ Karol Róbert z Anjou daroval Andrejovi Čiernemu. V niektorých zdrojoch sa jeho potomkovia považujú za zakladateľov rodu Trstianskych, z čoho by teda logicky vyplývalo, že členovia rodiny prebrali priezvisko od názvu lokality, ktorú spravovali a ktorá im patrila, nie naopak. K tomuto názoru sa prikláňa aj historická spisba. Daná problematika však nie je na sto percent potvrdená a podrobnejší archívny výskum by do nej vniesol viac svetla.
K zemianskej rodine Trstianskych neodmysliteľne patril majer, ktorý pozostával z obytného domu „Na vŕšku“ a rôznych hospodárskych stavísk, z ktorých sa do pamätí miestnych vryli hlavne tzv. bírošne, teda obydlia pre zamestnancov, či sluhov pracujúcich na veľkostatku Dolný Lieskov – Tŕstie. K majeru v Tŕstí, ktorý v nami sledovanom období patril Slovenskej účastinárskej spoločnosti pre zužitkovane dreva (na čele s pánom Ing. Milošom Taranzom st. a manželkou Máriou) patrilo mnoho priemyselných budov ako píla, liehovar a skladisko dreva. Rodina Taranzová nebola miesta, pochádzala z Čiech a vďaka svojmu pokrokovému zmýšľaniu sa po jej príchode začiatkom 20. rokov 20. storočia rozprúdila čulá priemyselná činnosť na dolnolieskovskom veľkostatku, ku ktorému Tŕstie prislúchalo. Schátraná bývalá kúria Trstianskych sa podľa pamätnej knihy dočkala modernej renovácie v roku 1938. Rekonštrukciu má na svedomí rodina Taranzová, ktorá bola toho času vlastníkom stavby.
Obec Tŕstie nebola významná len svojím kvalitným liehovarom, či bohatým vodstvom. Známou sa stala aj vďaka včelárstvu, ktorému sa venovala najmä rodina roľníka Jozefa Ďurovského spolu so stolárom Jozefom Martinkom.
Mnoho ľudí si už dnes nepamätá, že Tŕstie patrilo v minulosti do okresu ilavského, nie považskobystrického. I lekára a lekáreň navštevovali ľudia skôr v Beluši, než v Považskej Bystrici. A ak ste sa chceli z Tŕstia dostať na železničnú stanicu, nebolo to také jednoduché ako v súčasnosti. Každý deň ráno chodilo jedno auto z Pružiny, ktoré zvážalo ľudí na stanicu a popoludní sa vracalo späť z Beluše.
Svetové vojny pohľadom súčasníka
Notár Kubíček zaznamenal aj dopady prvej a druhej svetovej vojny na životy obyvateľov obce. Dňa 2. augusta 1914 bola vyhlásená všeobecná mobilizácia záložníkov do 42. roku života. Pre trsťanských mužov to znamenalo jediné – odchod do vojny. Lúčili sa s nevôľou, no i s očakávaniami, čo im nová skúsenosť prinesie. Nasledujúce mesiace a roky nepriniesli nič iné len bolesť, utrpenie, nepohodlie, choroby a smrť. Postupne do obce začínali prenikať bolestné správy o padlých, ranených či zajatých. Podľa Kubíčkových záznamov padlo 8 mužov z obce, čo je nepresný záznam. Z pamätnej tabule v Kaplnke Nanebovzatia Panny Márie vieme, že o život prišlo až 10 trsťanských mladíkov. Vojna kruto dopadla i na ľudí v zázemí. Dochádzali potraviny ako cukor, múka, masť… Potraviny bolo možné dostať len na prídel. Tabak z pultov zmizol úplne, pretože sa masovo dovážal primárne pre vojakov na front. Od obyvateľov Rakúsko-uhorskej monarchie boli doslova vymáhané pôžičky, lebo pokladnica zívala v dôsledku vojnových výdavkov prázdnotou. Aj to málo, čo v skromných domácnostiach ostalo, bolo rekvirované pre potreby armády. Obilie, dobytok, no najmä kone boli násilne odoberané. Neraz boli ľudia nútení žito dobre ukryť, aby ostalo aspoň na sejbu. Okrem týchto príkorí sa Tŕstie muselo v rokoch 1918 a 1919 popasovať s pandémiou španielskej chrípky, ktorá masovo zabíjala ľudí vo svete. Našťastie, prípady úmrtia boli v obci len zriedkavé. V medzivojnovom období sa pracovné i hospodárske pomery začali zlepšovať a od novej Československej republiky si občania sľubovali lepšiu budúcnosť. Avšak v roku 1929 udrela Veľká hospodárska kríza. Ľudia opäť „treli biedu“ a zvyšovala sa nezamestnanosť, sezónne práce ustali. Mnoho Trsťanov nachádzalo od roku 1935 prácu v Zbrojovke v Považskej Bystrici.
Prelomovým mal byť pre Tŕstie rok 1937, kedy ministerstvo školstva schválilo výstavbu novej školy pre Tŕstie a Podskalie so sídlom v Tŕstí. Žiaľ, postavená nikdy nebola.
Rok 1938 sa niesol v strachu a neistote, pretože na západe silnelo Nemecko na čele s nacistickou ideológiou Adolfa Hitlera, ktorý si začal postupne ukrajovať okrajové časti Československa. Obavy obyvateľov sa naplnili, keď bola v polovici roka 1938 vyhlásená čiastočná mobilizácia a z obce museli narukovať dvaja záložníci. A to z toho dôvodu, že československá armáda bola nútená na nemecké pohraničie sústrediť väčší počet vojakov. V septembri 1938 boli z obce povolaní ďalší muži, neskôr aj evidenčné kone a aj sedliacka vozba. V dedine ostali dohromady len 3 kone. Okrem toho zasiahla rožný dobytok pandémia slintačky a krívačky, takže bol veľký problém so zberom úrody z polí a orbou.
Rokom 1938 sa záznamy v Pamätnej knihe obce Tŕstie končia a o ďalšom dopade vojny, či stave obce sa už od Jozefa Kubíčka nedozvedáme. V roku 1939 ho nahradil vo funkcii notár E. Novodvorský a ten sa už zaznamenávaniu do pamätnej knihy nevenoval. Novodvorský vo funkcii zotrval až do roku 1945, teda do rozpustenia notárskych úradov, ktoré boli nahradené miestnymi národnými výbormi (MNV).
Dominika Kukučová, Vlastivedné múzeum v Považskej Bystrici
