Smutný strom,
unavený príbeh roka,
vkradne sa do oka
obraz hnedých listov,
špinavých od blata,
čo po ceste sa váľajú.
Čas napichne ich na vidly,
mráz roztrhá na drobné kusy,
hlavu skloniť musím,
pred príbehom tvojim,
mojim,
čo na jeseň ma hryzie na duši.
Nesmúť starý strom,
objímem ťa,
slzy tvoje za tie svoje
tíško vymením,
ešte chvíľu prosím hrej ma,
možno jedného dňa
sa v tvojej knihe objavím
/i keď viem, že nič sa nezmení/.
Jaroslav Martiš
Zo zbierky Ten strom ma vidí
