V šatoch uvitých z bledozeleného lístia,
zdobených žltkastými strapcami kvetov,
mladosťou opojená,
svoju nevinnosť slnku ponúkaš.
Rozhorúčené hlavu do tvojho náručia vloží,
zatiaľ čo ty koketuješ s mrakmi,
provokuješ vietor,
odhaľuješ ramená,
necháš po nich stekať náhodné kvapky dažďa,
pokým úplne vyčerpané tvojou krásou nepadnú na zem.
Rozpustilo sa zasmeješ,
končekmi listov poutieraš mokrú zem,
privoláš vietor,
aby ich svojim dychom osušil.
Zoberieš zlaté vlasy medzi prsty,
strapatú hlavu,
skôr než ju vrátiš na oblohu,
pohladíš,
aby sen o tvojom náručí mohla spolu s nami snívať.
Jaroslav Martiš
