Ak sme v minulých číslach Púchovských novín spomínali najmä historické úspechy dorasteneckých futbalových družstiev Púchova, netreba zabúdať na fakt, že dlhoročné pôsobenie dorastencov Púchova v elitných súťažiach bolo aj dôsledkom výbornej úrovne žiackych trénerov.
Podobne ako Štefan Kračuník a Ján Jozefovič žali úspechy s dorastencami, ďalšia z radu osobností púchovského futbalu – Ladislav Burian exceloval najmä pri výchove žiakov. Postupne sedel spolu so spomínanými trénermi i na dorasteneckej lavičke, s Jozefovičom spolu trénovali aj žiakov. Aj on zanechal v púchovskom futbale hlbokú stopu či už ako výborný brankár alebo neskôr tréner. Dnes si užíva zaslúžený dôchodok, no s iskrou v očiach si vo svojej obľúbenej púchovskej kaviarničke zaspomínal na svoje futbalové a trénerské roky, ale i na to, čo všetko mu futbal dal.
Ladislav Burian sa narodil v dedinke Kvašov neďaleko Púchova a koncom jesene si na svoj chrbát pripíše úctyhodný ôsmy krížik. Pozoruhodné na jeho hráčskej i trénerskej kariére je, že s výnimkou študentských čias a dvojročného pôsobenia v Chomutove počas základnej vojenskej služby, bol vždy verný Púchovu. „V Kvašove, kde som vyrastal, sme hrali futbal len s kamarátmi živelne, ako väčšina chlapcov na dedine. K súťažnému futbalu som privoňal až v dorasteneckom veku, keď som nastúpil na učilište do Komárna,“ spomína si Burian.
Futbalové začiatky až v učňovských rokoch
Mladý Ladislav síce nastúpil na strednú školu najskôr do Bratislavy na chemickú priemyslovku, chodil tam však iba jeden rok, pretože štúdium v Bratislave bolo drahé a rodičia ho nevedeli finančne utiahnuť. Po dvoch rokoch v Komárne na elektrotechnickom učilišti si to 17-ročný Ladislav Burian nasmeroval do Žiliny, kde sa prakticky hneď etabloval v bránke dorasteneckého družstva Dynamo Žilina.
„Najskôr som hrával za dorast, po pol roku som dostal dôveru aj v žilinskej rezerve medzi mužmi. Paradoxom bolo, že za rezervu Žiliny hrávali výborní futbalisti s ligovými skúsenosťami. Tým sa už vo vyššom veku nechcelo naháňať s mladými v lige, zvlášť, keď Žilina sa potápala v ligovej tabuľke. A tak hrali za béčko. Prvá trieda, ktorú sme hrali za béčko Dynama Žilina, bola mimoriadne kvalitná. Hrala tam napríklad Červená hviezda Ladce, rezerva Dubnice nad Váhom a ďalšie výborné mužstvá. Úrovňou bola súťaž porovnateľná s terajšou treťou ligou,“ doplnil Burian.
Vojenské “Kocúrkovo”
Bránku žilinskej rezervy hájil Ladislav Burian až do nástupu na základnú vojenskú službu. Podľa prísľubu žilinských funkcionárov mu mali vybaviť základnú vojenskú službu v nejakej Dukle či Červenej hviezde. Nečudoval sa preto, že v čase nástupu svojich rovesníkov na vojnu on ešte nemal povolávací rozkaz. I preto bol nástup 18-ročného Ladislava na základnú vojenskú službu bezprecedentný.
„Odprevadil som kamarátov na vojnu a išiel som v Žiline na tréning. Pod tribúnou sa počas tréningu objavil dôstojník, ktorý si mal nechal zavolať. Hneď ma spucoval, prečo som nenastúpil na základnú vojenskú službu. Keď som mu povedal, že som nedostal povolávací rozkaz, nariadil mi, aby som si šiel zbaliť veci, že rukujem. Nevedel som ani kam narukujem, ešte som vojakov uhovoril, aby som sa mohol ísť domov do Kvašova rozlúčiť s rodinou a vziať si veci. Na vojenskej správe som dostal povolávací rozkaz. Čakal som, že sa dostanem niekde na Slovensko do Dukly alebo Červenej hviezdy. V rozkaze však stál útvar v okrese Dečín,“ zaspomínal si Burian s tým, že to bolo jedno z najnepríjemnejších prekvapení v živote.
O jeho brankárskych kvalitách však už vedel aj veliteľ útvaru v horách, kde mal mladý Burian prijímač. Zavolal si ho k sebe hneď na druhý deň po príchode do západných Čiech. Zhodou okolnosti veliteľ pluku bol zároveň predsedom civilného futbalového oddielu Baník Chomutov a ponúkol mu miesto v divíznom mužstve. Ladislav na ponuku kývol, predsa len, byť niekoľkokrát do týždňa mimo kasární a hrať za civilné mužstvo, bola v tých časoch pre vojenské „uchá“ veľká výzva. Takmer rok dochádzal na tréningy a zápasy autobusom zo Žatca, kde slúžil na letisku do Chomutova, po roku ho už prevelili priamo do Chomutova.
Po niekoľkých dňoch od nástupu na prijímač ho povolali na celoštátny futbalových výber mladých vojakov do Olomouca, kde v tamojšej Dukle preverovali výkonnosť stoviek futbalistov z celého Československa. Už pred odchodom na Hanú však mal Ladislav dohodu s Chomutovom, že sa tam vrátil. Burian slovo dodržal a po 21 dňoch v Olomouci sa vrátil na západ Čiech a od jesene sa stal brankárskou jednotkou Baníka Chomutov.
V mužstve s hokejovými reprezentantmi
„Zloženie mužstva bolo tak trochu paradoxné. V Chomutove sa totiž vtedy hrala aj prvá hokejová liga. Futbal sa koncom 50. rokov minulého storočia hral systémom jar – jeseň. A keď hokejisti skončili v marci sezónu, začali hrať celú jar, leto a jeseň futbal. V mužstve sme tak boli štyria vojaci a medzi ostatnými hráčmi boli väčšinou hokejisti vrátane niekoľkých reprezentantov Československa,“ uviedol Burian.
V druhom roku pôsobenia v Chomutove vychytal Ladislav ako brankárska jednotka postup do 2. ligy, a tak nečudo, že dostal od Chomutova ponuku, aby na západe Čiech zostal. Už mal dokonca aj podpísanú dohodu a vybavenú prácu. Napokon však bolo volanie domova i hormónov (priateľku mal v rodnom Kvašove), a tak sa rozhodol pre návrat na Považie. Okrem iného rozhodlo aj to, že Chomutov a jeho okolie bol vďaka povrchovým baniam „mesačnou“ krajinou s katastrofálnym ovzduším.
Definitívne v Púchove, nadobro
Púchovskí funkcionári už pochopiteľne o brankárskych kvalitách Ladislava Buriana vedeli, oslovili ho už pred koncom vojny, a tak sa od januára 1961 stal brankárom Púchova. Divíznu bránku Púchova nehájil dlho, len do roku 1964. Ten rok bol však pamätný historickým postupom Púchova do 2. slovenskej ligy. „Do posledného kola sme súperili o postup do druhej ligy s Liptovským Mikulášom. Liptovský Mikuláš pricestoval v záverečnom kole do Púchova. Ak sme chceli postúpiť, museli sme vyhrať o dva góly. Pre mňa to bol historický zápas kariéry. Za stáleho dažďa nás hnalo dopredu 5000 divákov. Vyhrali sme 3:0 a to sme ešte nepremenili pokutový kop,“ opisuje postupové časy Burian.
Koniec hráčskej kariéry
Postupový zápas s Liptovským Mikuláš bol zároveň pre Ladislava posledným v kariére. Púchovčania angažovali pre nový ročník do bránky skvelého gólmana Hasoňa. Burian mu síce mohol robiť dvojku, no pod rozhodnutie skončiť s kariérou sa podpísali najmä zdravotné problémy – mal prasknutý meniskus.
Ladislav Burian dlho bez futbalu nevydržal, už na jeseň začal pomáhať Jaroslavovi Cíchovi so žiakmi, urobil si kvalifikáciu 3. triedy, o tri roky neskôr si kvalifikáciu zvýšil na 2. triedu. Prípravku, mladších žiakov i starších žiakov ťahal Burian šesť rokov, následne pracoval ako asistent s Jozefovičom pri doraste.
Trénerskými rukami Ladislava Buriana prešlo najmä v žiackych rokoch množstvo výborných futbalistov – všetci traja bratia Luhový – Peter, Milan i Ľuboš, Vrabec, Koyš, Milan Bagin, ale napríklad aj Jozef Chovanec. „Jožko u mňa ako žiačik začínal. Bol jednonohý futbalista, ako sme hovorievali, pravú nohu ma ľavú a ľavú mal grambľavú. No a vidíte, stal sa z neho skvelý futbalista,“ spomína tréner. Jednu sezónu bol hlavným trénerom dorastu, ktorý rok predtým vypadol z ligy. Burianovi sa už v nasledujúcom roku podarilo do elitnej dorasteneckej súťaže vrátiť.
Skaut na regionálnej úrovni
Na trénerské časy v Púchove spomína Ladislav Burian rád. Podľa neho bol systém trénerskej práce v Púchove mimoriadne dobre prepracovaný, podobný systém nedokázali vytvoriť ani v Považskej Bystrici či Dubnici. Kým Považská Bystrica a Dubnica mali vďaka školským športovým strediskám množstvo detí, Púchovčania sa museli spoliehať buď na vlastný „odchov“, ale najmä na chlapcov z okolia. Ladislav Burian s úsmevom hovorí, ako v nedeľu sadol do jediného služobného automobilu a dokázal si pozrieť aj tri zápasy žiakov v okolí.
„Boli sme takými prvými skautmi na regionálnej úrovni. Celé okolie bolo pre nás otvorené a do Púchova sme posťahovali desiatky hráčov. Oddiely niekedy frflali, že im berieme hráčov, no keď sa im po niekoľkých rokoch vrátili hotoví futbalisti, ktorí kvalitou vyčnievali nad domácimi, pochopili, že aj toto je cesta zvyšovania kvality futbalu. A najmä, tréneri v Púchove boli vtedy jednou veľkou partiou, ktorá ťahala za jeden povraz. Ich práca bola koordinovaná, nezávideli si, robili pre futbal preto, že ich to bavilo,“ zdôraznil Burian.
Kapitalizmus
Jedným z najväčších futbalových zážitkov boli pre Ladislava Buriana, no najmä pre jeho zverencov, turnaje vo vtedajšej Nemeckej spolkovej republike. Štvordňový turnaj v Ehingene dokonca Púchovčania raz vyhrali a dvakrát skončili tretí. Pre jeho zverencov to bola nielen príležitosť zahrať si proti rovesníkom zo svetových klubov, ale aj vtedy zriedkavá možnosť pozrieť sa za železnú oponu.
Za futbalom lieta
Ani po tom, ako Ladislav Burian zavesil na klinec aj trénerské remeslo, na futbal nezanevrel. Naopak, podobne ako v minulosti, sleduje ho na naše pomery mimoriadne aktívne. Ako divák nechýbal na semifinále v Záhrebe a finále v Belehrade na majstrovstvách Európy 1976, kedy Čechoslováci získali titul majstra Európy. Nechýbal na púchovských zápasoch v Európskej lige vo Freiburgu, ale ani na majstrovstvách sveta v Taliansku, štyri zápasy si vychutnal na letných olympijských hrách v Španielsku.
Nechýbal na majstrovstvách Európy v Portugalsku a vynechať nemohol ani účasť na stretnutiach vo futbalových „svätostánkoch“ v Madride či Barcelone. Nečudo, FC Barcelona je dodnes jeho obľúbený klub. Jedným z najväčších zážitkov bola podľa vlastných slov návšteva Brazílie. Zblízka videl legendárnu pláž Copacabana, gigantickú sochu Krista nad Riom, no najmä najväčší futbalový štadión na svete – slávnu Maracanu, ktorú počas deväťdňového pobytu v Brazílii navštívil dokonca dvakrát, raz počas zápasu, druhýkrát ako turistickú atrakciu.
Ladislav Burian je jedným z tých šťastných ľudí, ktorí mali pre svojho futbalového koníčka podporu v rodine. Manželka Filipa má už takmer šesť desaťročí pre koníčka svojho manžela pochopenie. Futbalového nasledovníka po meči Ladislav Burian nemá, radosť však má z dvoch dcér, jedného vnúčaťa a dvoch pravnúčat. A futbalový Púchov môže byť hrdý na ľudí jeho kalibru…
Milan Podmaník, foto: archív L. Buriana
