Možno sme už uvažovali nad všeobecnou skutočnosťou, ktorú by sme mohli nazvať „tajomstvom života“. V tomto zmysle nejde o uvažovanie nad vznikom života, ale zamýšľanie sa, aký je jeho cieľ a zmysel. Možno sa nad tým pousmejeme a povieme si, že hádam každý z nás vie, čo je jeho cieľom a zmyslom života. Človek musí platiť účty, preto musí pracovať, aby mohol pracovať, musí byť zdravý. Čiže na to, aby dosiahol rôzne ciele, naplnil mnohé úlohy, týkajúce sa jeho vlastného života a životov jeho blízkych, musí akoby vstúpiť do kolotoča úloh, ktoré na seba postupne nadväzujú a ktoré si vyžadujú aj určitú námahu a úsilie. Ale aký význam má vstúpiť do takéhoto kolotoča, respektíve kolobehu úloh a povinností? Ak by sme zo života oddelili, vylúčili jeho hlbší zmysel, kolobeh úloh a povinností by bol len monotónnym, stereotypným, ubíjajúcim, frustrujúcim závodom, pretekaním sa, o čo najväčšiu a najrýchlejšiu produkciu. To je však zmysel existencie strojov, nie ľudských bytostí. Ochota, motivácia vstúpiť do kolobehu úloh a povinností je pre človeka najviac zmysluplná, keď vychádza z lásky k sebe a k tým, ktorých človek miluje. Najmä vtedy je človek schopný prinášať zmysluplnú obetu, čo možno považovať za odhalenie „tajomstva“ ľudského života.
V úryvku Ježišovho evanjelia, ktoré napísal apoštol Ján, v jeho 12. kapitole, na túto skutočnosť poukázal Ježiš slovami: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu. Kto miluje svoj život stratí ho, a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život.“
Slová o nenávisti voči pozemskému životu môžu vyvolávať paniku a zmätok, ale dôležité je uvedomiť si význam týchto slov. Mnohí ľudia si totiž mylne vysvetľujú, že Ježiš vyzýva k pohŕdaniu ľudským životom a všetkými dobrami, ktoré život prináša. Dôsledok takéhoto nesprávneho chápania sa prejavuje v názore, že kresťan má byť kdesi zastrčený v kúte, byť stále smutný a zamračený, neustále sa len kajať, umŕtvovať, žiť v presvedčení, že radovať sa zo života je niečo hriešne a diabolské. Sám musí o sebe ustavične pochybovať a byť takým mdlým útrpníčkom tohto sveta. Samozrejme, že to je pomýlené presvedčenie. Pri pochopení Ježišových slov je nutné vnímať jeho osobnosť v celku. Určite si spomenieme, že prvý Ježišov zázrak sa udial na svadbe v Káne Galilejskej a možno si spomenieme na to, ako Ježiš chodieval na hostiny a slávnosti. Čo nám to hovorí o Ježišovej osobnosti? Že bol spoločenský a vedel sa s prítomnými na svadbe, či oslave aj patrične, slušne zabaviť. Jeho slová dnešného evanjelia o nenávisti voči pozemskému životu určite neznamenajú odmietanie dobier predchádzajúceho uvedeného mylného názoru. Veď to by bol pokrytec a navyše, keď sa verejne prezentoval ako ten, ktorý sa zúčastňoval svadobných hostín, by si ani nemohol dovoliť namietať namietať čokoľvek voči dobrám života a nabádať k nenávisti voči nemu. Jeho slová majú iný význam. Hovoria o tom, aby človek užíval dobrá tohto sveta, ale nebol ich otrokom. Aby nebol na veci, prostriedky, dobrá života naviazaný, že keď človek o ne príde, je presvedčený, že jeho život už nemá cenu. Ježiš v podstate konštatoval samozrejmý fakt, že ak je človek takýmto spôsobom na veci života naviazaný, tak svoj život stratí, doslova o neho príde. Nemusí to znamenať, že človek hneď a zaraz umrie, ale že v ňom zahynú všetky ušľachtilé city, vnútorne sa stane chladným, necitlivým, surovým a arogantným. A to už nebude život, ale živorenie. Z človeka vyprchá láska a doľahne na neho dôsledok námahy zabezpečiť úlohy a povinnosti bez vnútorného zmyslu. Klesne na úroveň existencie strojov, ale keďže nie je stroj, ľudská existencia sa pre neho stane frustrujúca, ubíjajúca.
Z každej cesty však existuje návrat v podobe nádeje. My svoju nádej upevňujeme láskou a starostlivosťou o svojich blízkych. Alebo ju prežívame v úcte voči tým, ktorí nám dali život a o ktorých vieme, že na nás pozerajú z večnosti a povzbudzujú k dobrému životu. Vieme, že na nás spoliehajú a sú hrdí, že ich odkaz, čiže to dobré, čo v nás zanechali, rozvíjame svojím životom ďalej. Aj takto môžeme dávať zmysel „kolotoču“ nášho života, ak žijeme bez rodiny, či potomkov, vždy je tu niekto, pre koho naša snaha a obety majú zmysel.
V zmysle Ježišových slov by sme mohli povedať, že sme ako zrná zasadené do zeme tohto sveta a v láske prinášame každodenné obety v podobe starostlivosti a námahy pre našich blízkych, tých, ktorí sú nám zverení, či tých, o ktorých ani netušíme. Tešme sa a radujme zo života, pretože vďaka našim obetám sa nielen šíri láska, pokoj a spravodlivosť vo svete, ale rastie aj náš večný život.
Stanislav Stolárik, katolícky farár v Púchove
