Ženské hnutie vo svete
8. marca si každoročne celý svet pripomína Medzinárodný deň žien, ktorý oslavujú všetky ženy na svete ako pripomienku na dlhotrvajúci boj ženského hnutia o zrovnoprávnenie postavenia žien v spoločnosti. Možno mnoho z nás nevie, že tento sviatok je úzko spätý s bojom žien o práva, ktoré zahŕňali napríklad požiadavku rodovej rovnosti, právo na vyššie vzdelanie, zavedenie 8-hodinového pracovného času namiesto 14-hodinového, volebné právo, zapojenie sa do verejného diania, zlepšenie zákonodarstva v prospech žien, boj proti alkoholizmu v spoločnosti a pod.
Rozvoj ženského hnutia má siahodlhé korene a odlišuje sa geograficky, v závislosti od charakteru danej krajiny. Inak prebiehal v USA, inak v západnej a inak vo východnej Európe. Ženské hnutie sa rozvinulo zo spolkov, ktoré sa prioritne starali o siroty a bojovali proti alkoholizmu. Výraznou osobnosťou ženského hnutia v 18. storočí bola napríklad britská spisovateľka, feministka a sociálna reformátorka Mary Wollsttonecraft (1759 – 1797), ktorá sa zaoberala výchovou a vzdelávaním dospievajúcich dievčat, a teda požadovala, okrem iného, rovnoprávny prístup žien k hodnotnému vyššiemu vzdelaniu. Právne postavenie ženy sa začalo postupne zlepšovať. Mala právo na vdovský podiel do výšky jednej tretiny. Čo je žalostné, žena nemohla rozhodovať o pestúnstve vlastných detí. Navzdory zákazom sa ženy začali realizovať ako podnikateľky. Priemyselné robotníčky sa snažili vydobyť si lepšie pracovné podmienky, zvýšenie mzdy a zníženie pracovného času zo 14 na 8 hodín. K požiadavke na vzdelanie žien pribudlo aj volanie po volebnom práve a spravodlivé pracovné podmienky. Neraz ženy svoje názory a požiadavky prezentovali veľmi akčne, až agresívne. Tzv. sufražetky prejavovali svoju nechuť k slepote patriarchálnych kruhov počas protestov rozbíjaním výkladov, odvážnymi transparentami či hádzaním sa pod kolesá vozov. Napokon sa ženy dočkali aspoň priznania volebného práva. Medzi prvými ho zaviedlo Fínsko v roku 1906 a pridali sa postupne ďalšie európske krajiny a aj zámorské USA, kde zápas ženského hnutia nabral nezanedbateľné rozmery. Kto však stojí za presadením volebného práva pre ženy v Československu?
Československo – jedna z najdemokratickejších krajín
V Československu získali ženy volebné právo až v roku 1920. Volebný systém ČSR bol však toho času jeden z najdemokratickejších. Dokonca bolo do Poslaneckej snemovne Národného zhromaždenia zvolených 12 poslankýň a 3 senátorky. Medzi nimi sa vynímali napríklad dcéra prezidenta Tomáša G. Masaryka, Alice Masaryková, Božena Viková – Kunetická, Františka Plamínková, Luisa Landová-Štychová a neskôr aj Milada Horáková, ktorá sa stala obeťou komunistického režimu v roku 1950. V literárnej tvorbe presadzovala myšlienky ženského hnutia Elena Maróthy – Šoltésová a sčasti aj Božena Slančíková – Timrava. Snaha žien o zlepšenie podmienok v mnohých sférach, či ich volanie po základných právach boli korunované úspechom po dlhom a vyčerpávajúcom boji. Nový volebný zákon dal právo rovnocenne voliť mužom i ženám po dovŕšení 21. roku života, no súčasne z neho urobili povinnosť. Výnimiek, pre ktoré sa občan nemusel dostaviť k voľbám, bolo minimum a boli jasne stanovené.
Výrazné ženské osobnosti československého emancipačného hnutia
20. roky 20. storočia priniesli so sebou aj revolúciu v odievaní žien. Sukne, šaty a účesy sa skracovali, šatky vystriedali moderné klobúčiky. Vzorom bola módna ikona Coco Chanel či Mary Pickfordová, kanadská diva filmového plátna prvej polovice 20. storočia. Nie všetky ženy podľahli modernej revolúcii, a napriek svojim pokrokovým názorom a počinom, zastávali tradičnosť. Ako napríklad matka 6 detí a poslankyňa agrárnej strany Anna Chlebounová (1875 – 1946), ktorá chodila na rokovania zásadne v šatke uviazanej pod krkom „na babičku,“ čím chcela demonštrovať, že je žena vidieka, a aj keď dosiahla len základné vzdelanie, bola odhodlaná svojimi pokrokovými myšlienkami prispieť k zmene postavenia žien v krajine. Do politiky sa dostala v roku 1918 ako jedna z ôsmich žien Revolučného národného zhromaždenia ČSR.
Ďalšou zaujímavou postavou československého ženského emancipačného hnutia je bezpochyby Alice Masaryková (1879 – 1966), najstaršia dcéra prezidenta T.G. Masaryka. Jej sociálne cítenie ju viedlo k snu stať sa lekárkou a pomáhať ľuďom. Tohto cieľa sa napokon vzdala a šla študovať na Karlovu univerzitu filozofiu, sociológiu a históriu. Značne ju ovplyvnil pobyt v zahraničí, kde sa stretla s problémami ako alkoholizmus v spoločnosti, zoznámila sa s modernými prístupmi sociálnej starostlivosti a inými sociologickými princípmi, ktoré neskôr využila aj počas pôsobenia vo verejnom a politickom priestore. Založila Československý červený kríž. Po smrti svojej matky sa táto vzdelaná a emancipovaná mladá žena stala neoficiálnou prvou dámou Československa. Jej otec, Tomáš G. Masaryk, sa nikdy netajil svojimi progresívnymi názormi v oblasti emancipácie žien a aj svoje deti vychovával v duchu týchto názorových línií.
Božena Viková – Kunětická (1862 – 1934) sa stala prvou ženou, ktorá bola zvolená v roku 1912 do Českého krajinského snemu ešte v dobe, kedy v Rakúsko-Uhorskej monarchii nemali ženy volebné právo. Za istých podmienok ale mohli kandidovať do zemského snemu. Paradoxné je, že Božena Viková – Kunětická sa celkom nestotožňovala s aktuálnym prúdom emancipačného hnutia, a dokonca ho občas kritizovala. Podľa jej názoru existovalo len právo na život a voľnosť cítenia. Materstvo považovala za pôvodcu vnútorného pokoja, voľnosti a vnímala ho ako povinnosť ženy voči národu. Materstvo stavala do pozície božského poslania a politickej témy. Po roku 1918 sa stala členkou Revolučného národného zhromaždenia, v rámci ktorého podala žiadosť na zriadenie Úradu pre starostlivosť o ženy. Ten mal evidovať všetky zariadenia na ochranu žien a mal pomáhať pri vzniku poradní a inštitúcií, ktoré by radili ženám v oblasti rodiny a zamestnania.
Aj Slovensko v minulosti reprezentovali výrazné osobnosti ženského emancipačného hnutia, a to najmä v literárnej sfére. Elena Maróthy – Šoltésová (1855 – 1939), predstaviteľka slovenského realizmu, sa jednoznačne radí medzi zástankyne činného boja žien za ich zapájanie do verejného života. Hlásala, že ženy majú rovnako právo na kvalitné vzdelanie, pretože vo vzdelaní videla mravnú zbraň a oporu. Svoje názory o presadzovaní žien na trhu práce, či ich zaradení do verejného života a boj proti domnienkam o menejcennosti žien zasadila i do svojich literárnych diel.
Ženy o svoje práva bojujú dodnes
V 20. storočí sa postavenie žien v spoločnosti výrazne zlepšilo oproti stredoveku či staroveku. V 90. rokoch 20. storočia sa stretávame s fenoménom girl power (ženská sila), ktorý reprezentovali predovšetkým dievčenské hudobné skupiny. Je to aj slogan, ktorý v sebe skrýva volanie po rovnoprávnosti, nezávislosti a sebadôvere všetkých žien. Jeho autorstvo sa pripisuje punkovej ženskej kapele Bikini Kill. Fenomén girl power sa spája aj so známou dievčenskou skupinou Spice girls. Ženy aj v 21. storočí stále bojujú v mnohých krajinách a odvetviach napríklad o spravodlivé platové ohodnotenie rovné mužom. Práva žien v súčasnosti zastrešuje Charta žien z roku 2010.
Téma je stále aktuálna a ostáva predmetom globálnej politiky po celom svete. Sú krajiny, kde žena stále nemá ani zďaleka také práva, ako napríklad v Európe. Ostáva dúfať, že sa to raz zmení a orgány na to určené, neostanú voči ich žiadostiam o pomoc hluché.
Dominika Kukučová, Vlastivedné múzeum v Považskej Bystrici
Foto: cs.wikipedia.org
