Irena Blühová – fotografka chudobného ľudu Považia

492
Irena Blühová - Bez topánok, Považská Teplá,1929. Archív VM v Pov. Bystrici.

O Irene Blühovej (1904-1991), významnej slovenskej fotografke a zakladateľke sociálnej fotografie, sa toho popísalo veľa. Vyšli o nej články, knihy, filmy. Jej tvorba významným spôsobom ovplyvnila vývin slovenskej fotografie, angažovala sa v politickom a kultúrnom živote, knihovníctve, je inšpiráciou feministického hnutia na Slovensku.

Život na Považí

Irena Blühová sa narodila v Považskej Bystrici v roku 1904 v rodine židovského obchodníka Mórica Blüha. Mala jedného brata a viac sestier, zo súrodencov bola najmladšia. Základnú školu navštevovala v rodnom meste. Už v ranom veku bola veľmi aktívna, zaujímala sa o šport, turistiku, horolezectvo. Odmalička sa poznala s Imrom Weinerom, kamarátom jej brata. Spolu chodili na turistiku, spoznávali zákutia krásneho, no chudobného Považia. V čase stredoškolských štúdií na piaristickom gymnáziu v Trenčíne, počas ktorých zúrila prvá svetová vojna, sa v trenčianskom špitáli zoči-voči stretla s ľudským nešťastím, utrpením a biedou, čo ju ešte viac poznačilo. Z Ireny sa stala odvážna mladá žena, ktorá umením a osobným angažovaním chcela upozorniť na rôzne neprávosti vo svete, riskujúc častokrát vlastný život.

V roku 1920 sa do Považskej Bystrice opäť vrátila a finančne sa osamostatnila od početnej rodiny. Zamestnala sa ako pomocná banková úradníčka. Aj vo svete peňazí mala možnosť vidieť, aké sú medzi ľuďmi veľké sociálne rozdiely. V roku 1924, keď dostala do rúk prvý fotoaparát, začala realitu života zachytávať prostredníctvom fotografie. Zázrak fotografického procesu, ktorý dokázal zvečniť ustavične plynúci čas, ju úplne očaril.

Prvé cykly fotografií

Irena Blühová sa vo svojej ranej fotografickej tvorbe zamerala na viaceré témy, z ktorých vznikli cykly Deti a detská práca, Sezónni robotníci, Kysuce, Život a práca pastierov, Jarmoky, Pestovateľky tabaku a ďalšie. Na viacerých fotografiách zachytáva život chudobných ľudí bývajúcich ďaleko od mesta v horách Javorníkov. V 20.-30. rokoch bolo Považie ešte veľmi zaostalé: ľudia bývali v zadymených chatrčiach, veľa detí zomieralo už v detskom veku, dospelí aj deti chodili bosí, rodičia kvôli robotám neposielali deti do školy, muži a ženy museli ťažko pracovať na každodenný chlieb, v rodinách boli časté fyzické a mentálne postihnutia.

Stále prenasledovaná…

Pre svoj židovský pôvod bola celá rodina Ireny kruto prenasledovaná. Otec (mama zomrela pred vojnou), všetky sestry a brat skončili v koncentračných táboroch. Sestru Teréziu popravili niekoľko dní pred kapituláciou Nemecka. Z blízkej rodiny prežil len manžel Imro, ukrývajúci sa vo Francúzsku, a teta Milka. V priebehu vojny bol zničený aj jej bohatý archív fotografií. Irena počas vojny odišla do ilegality, kvôli prenasledovaniu gestapom si dokonca musela zmeniť meno – v občianskom preukaze mala uvedené meno Elena Fischerová. Skrývala sa v horách Malej Fatry, neskôr prešla na východné Slovensko do Humenného, kde sa zapojila do partizánskeho odboja. Ku koncu vojny sa premiestnila do Nitry, kde sa dočkala oslobodenia. Hoci bola politickým presvedčením komunistka (dokonca patrila medzi zakladajúcich členov KSČ), ani počas socializmu nemala pokoj. Kvôli emigrácii jej dcéry Zuzany, mimochodom úspešnej českej novinárky, do Anglicka jej boli stále v pätách tajní agenti. Po odchode na dôchodok sa vrátila k fotografovaniu prírody, svoju tvorbu vystavovala doma i v zahraničí. Zomrela v Bratislave 30. novembra 1991.

Petronela Rágulová, Vlastivedné múzeum v Považskej Bystrici