Zrejme je zbytočné znova a znova opakovať dôsledky časov, ktoré momentálne prežívame. Či už sme zasiahnutí ochorením na Covid-19 priamo, alebo len musíme znášať obmedzenia v záujme bezpečnosti svojho zdravia a života a rovnako týchto hodnôt aj u iných, je možné, že sa vyskytnú v našom živote náročné prekážky vonkajšieho i vnútorného života. Tie vonkajšie sa snažíme prekonávať aj vďaka pomoci našich blízkych, či inštitúcií, ktoré sa výrazným podielom snažia zmierniť dopad ťažkostí. Ale čo s tými vnútornými ťažkosťami? Ako dennodenne vybojovať mier a istotu v našom vnútornom mikrosvete? Ako sa nanovo snažiť objavovať v sebe ľudskú hodnotu, keď na nás doliehajú pocity izolácie, stiesnenosti, či opustenosti? Kde nájsť silu?…
Jednou z možností je prijať túto situáciu ako výzvu. Doslova urobiť z našej nevýhodnej situácie výhodu, napríklad ako príležitosť času, uvažovať nad svojou vlastnou ľudskou hodnotou, učiť sa ju nanovo prijímať vo svetle nového nazerania na seba samého. Je to pohľad, ktorý môže byť v ostrej konfrontácii voči tomu, na čo sme boli doteraz zvyknutí, ale táto alternatíva môže výrazne pomôcť v zvládnutí vnútorných dopadov pandémie a dosiahnuť, aby v našej mysli zavládol pokoj. Stačí jediné, prijať fakt, že človek nie je stroj, či bytosť nastavená len na podávanie výkonov a že ani jeho hodnota nespočíva len v tom, či je produktívny. Sme ľudia a ako ľudia máme právo urobiť veci aj napriek maximálnej snahe na menej než 100%, sme ľudia a ako ľudia je pre nás prirodzené ochorieť, či znášať nedokonalosť ľudského života. Sme ľudia a ako ľudia máme svoju hodnotu pre dve základné skutočnosti, pre to, čo robí človeka človekom a v základe definuje jeho ľudskú hodnotu. Pre to, že sme schopní rozmýšľať a slobodne sa rozhodovať. Z celej plejády možností máme stále možnosť uvažovať a rozhodovať sa aj vtedy, keď nám pandémia naše možnosti dôsledne zredukovala. Stále totiž platí, že keď nemôžem zmeniť vonkajšiu situáciu, to čo môžem vždy, je zmeniť svoj postoj. Ide o cit vnútornej slobody, ako dôsledok vzájomnej interaktivity medzi vonkajším svetom, ktorý nás obklopuje a vnútorným mikrosvetom, ktorý si tvorí každý z nás sám.
Vonkajšie bremeno sveta vo forme pandémie môže doliehať na náš vnútorný mikrosvet a preto je potrebné vnútorne povstať a uveriť v silu, ktorá v nás ako v ľuďoch, je ukrytá. Keď sa pozrieme do minulosti a vnímame veľké zápasy ľudstva v boji o svoju ľudskú dôstojnosť, či už prostredníctvom vojen, bojov s chudobou, hladomorom, či akoukoľvek nespravodlivosťou, je nespochybniteľnou skutočnosťou, že aj za cenu obrovských strát, človek vždy zvíťazil. Ľudstvo sa dokázalo zomknúť, zjednotiť sa a vyprodukovať silu, ktorá jednotlivcov, ako i spoločenstvá posilnila v dosiahnutí cieľa. Nedajme sa preto nikým a ničím spochybniť, víťazstvo je nám vzhľadom na minulosť našich predkov, celej ľudskej rodiny blízke. Máme to v sebe, prekonávať prekážky a ťažkosti. Nie sú síce predpokladom k učeniu sa niečoho, pretože človek aj v krízových situáciách dokáže intuitívne nájsť v sebe skryté sily a schopnosti. Sú však príležitosťou rozmýšľať, rozhodovať sa a tak získavať skúsenosť života.
Celkom evidentne to vidieť napríklad na živote otcov a matiek a to aj tých, ktorí majú ako rodičia prvú skúsenosť so svojim dieťaťom. Boli by si mladý tínedžer, tínedžerka niekedy pomysleli, že majú schopnosť prekonávať seba samých a dokážu vstávať v noci aj niekoľkokrát k svojmu plačúcemu batoľaťu? Boli by niekedy pred pár rokmi ochotní pripustiť, že sa v nich ukrýva sila budúcich rodičov, úžasná láska, ktorá ich motivuje obetovať kus svojho pohodlia pre nový život? A to je len jeden z príkladov veľkosti hodnoty človeka, ktorú objavujeme. Je to voľba zmeniť svoj doterajší štýl života pre iné dobro. Povstaňme vnútorne s istotou, že nielenže máme na to zvládnuť túto situáciu, ale že naša hodnota je veľká tak pre nás samých ako i našich blízkych. Starší členovia ľudského spoločenstva majú bohatstvo skúseností, vďaka ktorej si môžu byť istí, že aj túto náročnosť života ustoja a mladší nech veria nádeji, že aj oni majú veľkú vnútornú silu, ktorá ešte len čaká na svoju príležitosť. Možno dnešné časy sú touto príležitosťou.
Zmierňovať napätia v rodinách, učiť sa prejavovať si úctu, snažiť sa nevyvolávať konflikty, zbaviť sa bazírovania na nepodstatných detailoch, sú len niektoré kroky, ktoré vďaka dvom svojim veľkým schopnostiam – rozmýšľaniu a rozhodovaniu, môžeme priniesť ako príspevok pokoja a lásky do spoločného spolunažívania. Prajme si všetci, aby sme v prejavoch našej hodnoty ako ľudí neochabovali, ale motivovali sa k nim rôznymi spôsobmi, či už prostredníctvom viery v katolícke, evanjelické, či akékoľvek náboženstvo, ktoré vyznávame, alebo morálne hodnoty, ktoré vyznávame tak jednotlivci, ako i členovia ľudského spoločenstva. Všetkým vám k tomu prajem pevné zdravie, vnútorný pokoj a istotu, že sme ľudia a že to veľa znamená.
Mgr. Stanislav Stolárik, katolícky farár v Púchove
