Ako roztrhané nite vinú sa tvoje vrásky
do kôry ako Braillovo písmo zaryté,
vnikám do nich končekmi prstov,
pohládzam ich, dotykom prosím,
aby sa mi vyspovedali.
Cítim, že ich niečo trápi,
tak ako mňa,
ako mnohých ľudí,
ktorým zovrie srdce,
keď počujú slovo násilie,
ktorým naháňa hrôzu obraz zrúcaných domov,
ktorým vyhŕkne z očí slza,
keď vidia smútok v detských očiach.
Koľko zím prečkali,
koľkým mrazom odolali,
a dnes mi hľadia do očí a pýtajú sa :
Čo vám ešte chýba ľudia ?
Na čo ešte čakáte ?
Kedy si prestanete ubližovať?
Kedy miesto mohyly na spoločnom hrobe postavíte most,
ktorý vás navždy spojí?
Zahanbený mĺkvo stojím a pozerám do koruny stromu.
Na pozadí modrej oblohy týčia sa k nebu dve obrovité postavy.
Možno obri, ktorí nás chcú strestať
a možno anjeli, ktorých tak veľmi potrebujeme.
Že by nádej ?
Autor básne a foto: Jaroslav Martiš
