Zajtra je Deň Zeme. Zamyslime sa spolu nad nejakým darčekom pre našu matku Zem. O prírode sa predsa hovorí ako o matke. Dávala nám život, krásny, rozmanitý domov, stravu. O človeka sa starala od kolísky. Ako sme ju prekonávali a prispôsobovali ju našim potrebám, tak naša civilizácia rástla a ľudstvo sa stávalo vyspelejším.
No časom naše ego prišlo do puberty. A tak ako rozdivočený, hormónmi ovládaný jedinec, prestali sme si matku vážiť. Viac sme ju “nepotrebovali”. Presvedčení o vlastnej neohroziteľnosti, chceli sme vyskúšať všetko a neexistovali pre nás žiadne hranice. Zrazu sme boli viac než ona a všetko sme vedeli lepšie.
Za posledných dvesto rokov sme prírode udelili mnoho rád. No ona, ako milujúca matka, znova a znova odpúšťa. Zabúda na neprávosti a dáva druhé šance. Stará sa o dobro svojich detí, bez ohľadu na to, aké sú a koľko bolesti jej spôsobili. Sem-tam ju to však prestáva baviť a zdvíha na nás varovný prst. Je unavená a vyťažená. Zišla by sa jej ozdravná kúra. Teraz je na nás, aby sme čo najskôr dospeli, našli cestu domov, začali sa správať tak, ako sa k matke patrí. Želám si, aby sme dali našej Zemi k jej zajtrajšiemu sviatku darček, aký je pre matku najvzácnejší – lásku jej detí.
Dáša Illyová, CVČ Včielka, foto: pixabay
