Vlastivedné múzeum v Považskej Bystrici v spolupráci s Dubnickým múzeom v Dubnici nad Váhom otvorilo výstavu o ľudovej tradícii chytania vtáctva v našom regióne.
Vtáčnictvo (vtáčkarenie), teda odchyt divo žijúcich drobných vtákov určených na predaj a pre vlastnú spotrebu, bolo v minulosti pomerne rozšírené. Okrem lovu na konzumáciu sa drobné spevavce (napr. čížiky a stehlíky) chytali aj ako okrasné vtáctvo pre vyššie postavené rodiny. Čvíkotári (cvíčeliari) sa lovom vtákov zaoberali profesionálne. Už v 19. st. si veľa chudobných Slovákov týmto spôsobom zarábalo na živobytie v čase od jesene do jari, teda mimo obdobia poľnohospodárskych prác. Najdlhšie sa realizovalo v oblasti Stredného Považia a Hornej Nitry a to až do druhej polovice 50. rokov 20. st. Aj napriek zákazu lovenia drobného vtáctva na základe zákona o ochrane vtákov z roku 1932, táto tradícia v regióne pretrvala ešte niekoľko desaťročí. V okolí Považskej Bystrice sa vtáky chytali na lep približne do obdobia druhej svetovej vojny a to vo viacerých obciach, napr. v Jablonovom, Sverepci, Hornom Lieskove a Moštenci. Pamätníci zo Sverepca spomínajú na posledné vtáčkarenie ešte v sedemdesiatych rokoch 20. storočia.
Vtáčkari chytali viaceré druhy spevavých vtákov, predovšetkým však drozda čvíkotavého (Turdus pilaris), ktorý sa ľudovo nazýva „čvíkota“ alebo „cvíčel“. Je to spoločenský vták žijúci v početných kŕdľoch. Je zväčša sťahovavý, pri ťahu sa združuje do ohromných, niekoľko sto členných skupín, často v spoločnosti ďalších druhov drozdov a iných spevavcov. Má sivú hlavu a hnedo-popolavé telo s rozpätím krídel asi 40 cm.
Lov čvíkot vyžadoval od čvíkotárov zručnosť a znalosť zvyklostí vtákov. Na okraji lesa mali postavané búdy z konárov stromov, kde sa vtáčkari skrývali počas lovu. Najčastejšie sa drozdy chytali na lep vyrobený z plodov imela. Pred búdou boli rozostavané „sochy“ – mladé stromy bez olistených konárov, na ktoré sa pomocou dutého drievka z konárika bazy pripevňovali „lepové prútiky“. V búde a aj pod každou „sochou“ boli umiestnené špeciálne chované drozdy – „vábce“, ktorých úlohou bolo spevom prilákať kŕdeľ. Vtáčkar ukrytý v búde duril jedného vábca priviazaného šnúrou k dreveným rázsoškám a druhého v klietke. Títo dvaja vábci boli dráždení tak, aby svojimi zvukmi navzájom komunikovali a vytvorili ilúziu pasúceho sa vtáctva, čo prilákalo kŕdeľ. Vtáky, ktoré zosadli na prútiky natreté lepom nemohli odletieť a vtáčkari ich rýchlo pozbierali do košov. Každý región pri love používal vlastné postupy, napr. vtáčkari z Jablonového nepoužívali lepové prútiky, ale tzv. „viechy“ – konáre stromov namočené v lepe priviazané na žrdi. Iným spôsobom chytania bol lov do slučiek z konských vlasov.
Lovenie čvíkot bolo pomerne výnosným zamestnaním, ktoré malo významný prínos do rozpočtu chudobných domácností. Čvíkoty kupovali na konzumáciu hlavne rodiny z vyššej spoločenskej triedy a tiež židovskí obchodníci, ktorí s nimi ďalej obchodovali a zásobovali nimi hotely i v zahraničí. Mäso drozdov bolo považované za delikatesu. Porcia pre jedného človeka predstavovala dva kusy vtákov. Máme zachovaných viacero historických receptov na prípravu čvíkot. Zaujímavosťou bolo, že sa vtáky pred varením alebo pečením nevypitvali, ale sa pripravovali aj s obsahom žalúdka. Keďže sa v zimnom období drozdy kŕmia iba rastlinnou potravou, napr. plodmi hlohu, šípkami a borievkami, bolo mäso nakorenené tak povediac z vnútra. Vtáky sa čistili až po tepelnej úprave tesne pred jedením.
Výstava vo vlastivednom múzeu názorne približuje techniku lovu, dômyselnosť lovcov pri chove vábcov, výrobe lepu a stavbe búdy. Návštevníci sa dozvedia i veľa zaujímavostí o využití čvíkot v gastronómii. Dokumentárny film, ktorý je súčasťou výstavy, približuje technologické postupy pri love a je hodnotný najmä vďaka autentickému rozprávaniu pamätníkov z obce Sverepec. I napriek tomu, že v súčasnosti je neselektívny lov vtákov nelegálny a drobné vtáky už nie je zvykom konzumovať, je táto tradícia súčasťou našej ľudovej kultúry, na ktorú by sme nemali zabúdať.
Výstava Čvikotári je otvorená pre verejnosť v pracovných dňoch od 7.-15:00, posledný vstup je o 14:30; výstava potrvá do 31. júla 2024.
Daniela Dúbravková, Vlastivedné múzeum v Považskej Bystrici
