Dňa 15.5.2018 o štvrť na päť ráno sa žiaci Gymnázia Púchov a ich dve profesorky stretli na vlakovej stanici. Nikto ešte netušil, čo úžasné ich čaká. Vedeli kam sa chystajú, kedy tam dorazia a akou leteckou spoločnosťou letia. Ani jeden z nich však netušil, čo si ešte zažijú.
Keď po hodinách cesty a presúvania sa zo štátu do štátu vystúpili pred hotelom z autobusu, ich sny o hradoch na kopcoch a múzeách, ktoré prišli vidieť, sa zmenili na túženie po litroch kávy a teplých izbách s veľkými posteľami. Obzreli sa okolo, a v okamihu bola únava z cesty nepodstatná a spánok nepotrebný. Po celom dni cesty dorazili na miesto. Edinburgh. A aj keby sa pozerali okolo seba celý deň, počas každého, ktorý tam strávili, nevšimli by si všetko. Čo videli?
Začnime od začiatku. Každodenné, obyčajné stavby, postavené absolútne neobyčajne. V starom štýle s antickými prvkami, nepremaľované od doby, čo boli postavené, niektoré začiernené uhlím, ktorým mesto kedysi kúrilo v domoch. Pamiatky ako kostoly alebo monumenty zosnulým Škótom, na ktorých národ nezabudne. Medzi nimi Walter Scott, alebo kráľovná Mária I. Stuartová. A na ozvláštnenie dávnovekej atmosféry, plastové okná v každej budove.
Počas nasledujúcich dní sa prechádzali parkom Princess Gardens, cez ktorý viedla železnica a bol predelený cestou k Národnej galérii Edinburghu. A hneď v prvý deň si na skalách nad Princess Gardens, ktorý si pôvodne mysleli, že už nemôže byť krajší, všimli Edinburghský hrad. A nemohlo by na nich stáť nič majestátnejšie, nič čo by patrilo k mestu viac.
O pár dní neskôr videli Rosslynskú kaplnku, ktorá bola vystavaná v pätnástom storočí, ale v tej istej dobe do nej boli vložené prvky zo šestnásteho aj sedemnásteho storočia. Mohli sa tu dotknúť 550 ročnej maľby v podzemnej krypte. Vypočuli si príbeh o žiarlivosti medzi majstrom a jeho učňom, ktorí obaja vystavali v kaplnke stĺpy, nadčasové pre túto dobu.
Gymnazisti si spolu so svojimi profesorkami všimli vľúdnosť Škótov voči turistom, ale aj nenávisť voči niektorým národom, napríklad Angličanom. Všetky dôvody nenávisti, ale aj vďaky voči iným etnikám sa dozvedeli od ich sprievodkyne, ktorej nebolo možné skočiť do reči.
V motýľom svete im počas prechádzok pristávali na rukách motýle veľké ako ich dlaň. Mohli tu vziať do rúk hady, šváby alebo tarantuly (všetko živé). Mali možnosť odfotiť sa s červenými telefónnymi búdkami, ísť do komiksových obchodov, najesť sa špecialít svetovej kuchyne, porozprávať sa v angličtine, nemčine, španielčine, arabčine, francúzštine…
Môžete mi veriť, máloktorým sa chcelo ísť posledný deň domov. A ešte aj tí, ktorí domov ísť chceli, túžili po niečom inom ešte viac. Počas cesty z Edinburghu, keď si priali byť doma, si najviac zo všetkého želali byť naspäť, v meste nazývanom aj Atény severu.
Alexandra Tokarčíková, Kvinta, Gymnázium Púchov
