Má 37 rokov a patrí k úspešným Púchovčanom, ktorí sa presadili vo svete. Andrej Kršjak od roku 2019 riadi celosvetovo vývoj produktov v Continental ContiTech Vibration Control. V rozhovore pre Púchovské noviny o sebe prezradil:
Som jednoduchý človek, ktorý rád žije život a miluje svoju rodinu. Po základnej škole som študoval na Gymnázium v Púchove a Fakulte priemyselných technológií. Mojou najlepšou priateľkou a zároveň milovanou ženou je Katka z Margecian. Spolu vychovávame trojročného syna Andrejka, ktorý je pre nás všetko. Vo voľnom čase rád „majstrujem“ okolo domu, hrám tenis, lyžujem, varím a amatérsky hrám na bicie a harmoniku.
Spoznal som ťa ako tvoj triedny učiteľ na Gymnáziu v Púchove. Máš na strednú školu dobré spomienky?
Tie najlepšie. Je to vek, kedy človek prechádza pubertou a formuje sa jeho osobnosť. Vznikajú priateľstvá, ktoré trvajú celý život, čoho dôkazom je aj naša 4.A. Pravidelne každých 5 rokov sa takmer celá trieda stretávame (tento rok to bude už 20. výročie maturity). Tie časy sa už nevrátia, ale spomienky v nás ostanú. Musím priznať, že niekedy si spomeniem aj nato, keď si ma s rodičmi pozval do kabinetu a vysvetľoval im ako chodím poza školu. Ale aj to patrí ku štúdiu a puberte, i keď to nie je ten „top“ príklad vzorného študenta. Zaujímavé je, ako človek s odstupom času vníma túto životnú etapu – keď sa na ňu pozrie očami skoro štyridsiatnika, ktorý už má zodpovednosť sám za seba a svoje deti.
Vyštudoval si púchovskú FPT. Aký máš názor na slovenské školstvo? Zveríš svojho syna našim školám?
I keď nevidím do všetkých detailov, systém vysokého školstva má potenciál na radikálnu zmenu. Máme veľa univerzít a fakúlt na počet obyvateľov a to, že musia školy bojovať o prežitie na základe počtu aktívnych študentov, je zvrátené. Samozrejme s tým ide úroveň výučby a nároky na študentov výrazne dole. Aby škola nestratila na kvantite a mala dobré dotácie, kvalita je v úzadí.
Na druhej strane: kto chce, tak „maká“ a môže byť aj dobre vzdelaný, aj úspešný. Nedávno som čítal, že tím z púchovskej FPT získal celonárodný patent v oblasti špeciálneho receptu na gumárenskú zmes, ktorý vie významným spôsobom ovplyvniť valivý odpor pneumatiky a tým znížiť spotrebu automobilu. A dokonca využíva plnivá z odpadových zdrojov. Gratulujem celému tímu.
Študovať v zahraničí má svoje čaro, človek spozná novú kultúru. Niektoré zahraničné univerzity majú vyšší kredit, ako slovenské, ale posielať deti študovať do zahraničia nie je podľa mňa správna cesta. Kto chce, vie sa presadiť aj u nás. Môj syn je slobodný a rozhodnutie bude na ňom. Samozrejme budem tu preňho, ak bude chcieť poradiť.
Čo si robil po skončení vysokej školy?
Vyštudoval som inžiniera a bolo mi ponúknuté pokračovať v doktorandskom štúdiu, ale ja som sa rozhodol pre reálny svet, reálne aplikácie, reálnu firmu, reálne výzvy. Toto všetko je na škole obmedzené, tam sa človek zameriava skôr na vedu a výskum. Uplatnenie ich výsledkov je často obmedzené a trvá niekedy desiatky rokov, kým sa výskum pretaví do reálneho života. Ja som chcel výsledky mojej práce vidieť okolo seba na ulici hneď.
Mojou prvou zastávkou bol Continental vo Frenštáte pod Radhoštem. Perfektná príležitosť pre absolventa pracovať na oddelení vývoja produktov a robiť na konceptoch pre reálne aplikácie. Vyvíjali sme senzory do automobilov. Moja špecializácia bola vysokoteplotný senzor do 1.100 °C.
Vo Frenštáte som bol vyše roka a zapísal som si aj prvé patenty ohľadom spomínaného vývoja. Druhou zastávkou bola firma Honeywell v Brne, kde sme s tímom vyvíjali turbodúchadlá („turbá“) do automobilov. V Brne som zotrval do roku 2009 a mal možnosť spoznať aj iné kultúry. V rámci zaškolovacieho procesu som bol mesiac vo Francúzsku a šesť týždňov v Los Angeles.
Od roku 2009 pôsobíš v koncerne Continental: ContiTech Vibration Control Dolné Vestenice. Ako sa ti tam darí posledných 11 rokov?
Darí sa mi výborne a som nesmierne vďačný za možnosti, ktoré mi firma dávala a stále dáva. Nastúpil som v 2009-tom ako prvý zamestnanec oddelenia vývoja produktov a oddelenie sa postupne rozšírilo na 30 zamestnancov. Mal som tú česť zostaviť a viesť tento skvelý tím, ktorý dodnes pracuje na špičkovej úrovni a je rovnocenným partnerom v našej celosvetovej sieti vývojárskych centier.
Na začiatku svojej kariéry si za dva roky zmenil dvoch zamestnávateľov. Čo ťa drží tak dlho v Continentale ContiTechu?
Fakt už je to 11 rokov. Keď sa zamyslím, že musím dochádzať 80 km do práce a 80 km z práce, tak niečo tam musí byť… Je to motivácia. Ale kde sa berie motivácia? Každého motivujú iné faktory a pre mňa sú motorom neustále výzvy, dynamicky meniace sa prostredie, možnosť rozvíjať sa, učiť sa nové veci, práca so zaujímavými ľuďmi.
V roku 2019 si odišiel pracovať do ústredia firmy v Nemecku. Prečo si sa nedávno vrátil späť do Púchova?
Už v roku 2018 som začal pociťovať, že dynamika a výzvy nie sú na rovnakej úrovni, ako keď sa oddelenie vývoja budovalo, čo je prirodzené. Našťastie presne v tejto dobe prišla ponuka z centrály v Hannoveri odísť do Nemecka a zodpovedať ako riaditeľ za vedenie vývoja produktov celosvetovo vo všetkých pobočkách Continental ContiTech Vibration Control. Túto výzvu som prijal. Samozrejme musela súhlasiť aj rodina, s ktorou som odišiel do Nemecka.
Moja profesijná výzva bola riadiť celosvetovo skúsený vývojársky tím ako relatívne mladý. Myslím, že som sa s touto výzvou popasoval a dokázal, že sa to dá. Za rok som navštívil všetky vývojárske centrá vo viacerých závodoch v Nemecku, Číne, Francúzsku, Amerike, Kanade, Brazílii. Mám len tie najlepšie spomienky na uplynulý rok, spoznal som veľa nových skvelých ľudí.
Najväčšia výzva však bola odlúčenie od širšej rodiny a s tým spojené riziko, že sa neaklimatizujeme v novej krajine. Tak sa aj stalo a po vyše roku a pol prišlo rozhodnutie vrátiť sa späť do Púchova. Firma mi bola veľmi nápomocná, porozumela mojim dôvodom a navyše mi dovolila túto celosvetovú funkciu preniesť z Nemecka do Dolných Vesteníc a vykonávať ju u nás na Slovensku. Samozrejme s funkciou je spojené časté cestovanie po celom svete, ale to už nie je problém.
Vo voľnom čase hráš na bicie a harmoniku a zo športov máš rád tenis…
Áno, toto sú moje obľúbené činnosti. Tenis hrávam v TK Púchov už vyše 30 rokov. Prešiel som všetkými mládežníckymi družstvami a dnes stále reprezentujem Púchov v mužskej súťaži, kde hráme 1. triedu. Tenis pre mňa znamená veľa, človek môže úplne vypnúť, sústredí sa na každý úder, každý bod, behá, udiera do loptičky. Tenis vyžaduje dokonalú koordináciu všetkých častí tela a stále musíš premýšľať ako a kam hrať loptičku, aby si nad súperom zvíťazil. Paradoxne človek pri tomto fyzicky a psychicky náročnom športe dokáže dokonale zrelaxovať, čo je v dnešnej dynamickej a stresujúcej dobe dôležité.
Harmonika je ďalšia „srdcovka”, pri ktorej si oddýchnem a zaspomínam na časy, keď ma môj dedko Emil učil hrať na tento krásny nástroj. Mám rád rytmus a tempo, od mala si stále klopkám rôzne melódie do stola, a preto som sa začal amatérsky učiť hrať na bicie. Dokonca sme mali s kamarátmi „Vlastom“, Radom a Lukášom aj kapelu „The Suxees“ a v dobách „najväčšej slávy“ odohrali aj pár koncertov v okolí. Máme na toto obdobie skvelé spomienky, ktoré čas od času oživujeme, keď vybehneme do mesta na pivo. Pevne verím, že si ešte niekedy spolu zahráme.
Aké máš plány na najbližšie obdobie? Na čo sa tešíš tento rok?
Nerobím si dlhodobé plány, radšej žijem tu a teraz. Rodičia majú chatu pri Púchove, na ktorú mám z detstva tie najlepšie spomienky. Otec nás tu s bratom brával na víkendy a učil nás zručnostiam ako píliť, sekať drevo, pribíjať klince, vŕtať ručným vrtákom. Spoznávali sme prírodu, chodili na huby, lepili lietadlá z balzy a púšťali ich na okolitých lúkach. Pri petrolejke sme večer hrávali hry a rozprávali sa. Mama nám vždy dobre navarila – nezabudnem na legendárne pečené kura v rúre na drevo. Starala sa o nás s láskou, aby sme sa mali dobre a boli šťastní. Teraz otec chatu rekonštruuje, aby sme tam mohli na víkend chodiť aj s mojim synom Andrejkom a mohli spolu opäť zažiť túto jednoduchosť, ktorej je v dnešnej dobe ako šafranu.
Aké je tvoje životné krédo alebo obľúbené motto?
Ži tu a teraz, ži naplno a usmievaj sa!
Slavomír Flimmel
