Deň 28. október je pamätným dňom vzniku samostatného česko-slovenského štátu v roku 1918.
Československá republika vznikla pričinením skutočných národovcov – Čecha Tomáša Garrigue Masaryka a Slováka Milana Rastislava Štefánika. Obaja žili v zahraničí a mali blízko k mocenským štruktúram, či už v Spojených štátoch alebo vo Francúzsku. Podchytili snahu našich krajanov v USA o vytvorenie nového spoločného štátu Čechov a Slovákov, ktorý mal byť budovaný na úplne nových základoch, oba národy mali byť slobodné a nezávislé.
Vzniku republiky predchádzala Clevelandská dohoda našich krajanov z roku 1915, podľa ktorej mal byť vytvorený spoločný federatívny štát, kde by Slovensko malo úplnú autonómiu a Pittsburghská dohoda z roku 1918. Prvá svetová vojna, nazývaná aj Veľká vojna, rozvrátila dovtedajšie usporiadanie sveta a spôsobila tak hlboké zmeny v Európe ako aj v živote našich národov. Pretože dohodové mocnosti súhlasili so vznikom nového štátoprávneho usporiadania v strednej Európe, českým poslancom vo viedenskom sneme nič nebránilo dňa 28. októbra 1918 vyhlásiť Československú republiku. O dva dni neskôr, t.j. 30. októbra sa k tejto novej republike Martinskou deklaráciou pripojili aj Slováci.
Cesta budovania nového štátu bola teda otvorená. Ani v českých krajinách a ani na Slovensku sa nekonali žiadne boje medzi armádami Trojspolku a Dohody, takže materiálne škody vzniknuté pohybmi frontov nevznikli. No napriek tomu úsilie o budovanie nového štátu a obnovu hospodárstva bolo nesmierne ťažké. Čo robiť skôr v tejto novej republike? Budovať novú štruktúru riadenia štátu? Zásobovať vyhladované obyvateľstvo? Obrániť novú republiku budovaním armády? Odzbrojiť vracajúcich sa vojakov a zabrániť nepokojom? Kto to všetko zabezpečí? Moc na Slovensku po 30. októbri prebrala Slovenská národná rada sídliaca v Martine, ktorá ju však už po 2 týždňoch odovzdala Ministrovi s plnou mocou pre správu Slovenska (ďalej len „MsPMS“) Dr. Vavrovi Šrobárovi.
Obvodné a okresné slovenské národné rady
Od prvých novembrových dní postupne vznikali slovenské národné rady v jednotlivých obciach a okresoch a nahrádzali tak dovtedajšiu štátnu správu (obvodné notárske úrady). Jedna z prvých v našom regióne vznikla 6. novembra 1918 v Košeckom Veľkom Podhradí. Hneď na ďalší deň jej členovia sa zúčastnili utvorenia okresnej národnej rady v Ilave, ktorá mala riešiť a zabezpečovať úlohy okresného charakteru namiesto slúžnovského úradu. Po krátkej prestávke slúžnovské a notárske úrady opäť začali naplno fungovať, avšak s vymenenými, k Československej republike lojálnymi úradníkmi.
Činnosť okresných a obecných slovenských národných rád bola teda dočasná – trvala do konca roku 1918, kedy napr. okresná národná rada v Púchove odovzdala svoje právomoci novej štátnej správe do rúk novému hlavnému slúžnemu Dr. J. Malovcovi. Zároveň zaslala ďakovný list všetkým obvodným notárom za ich podporu a pomoc v riadení okresu.
Vyzbrojení vojaci vracajúci sa z frontov a vidiaci biedu v civilnom domácom prostredí, obrátili svoj hnev voči bohatšej vrstve spoločnosti formou rabovačiek. Padli im za obeť obchody, verejné sklady, panské domácnosti, kaštiele, fary, ale aj školské a úradné budovy. Vojakmi posmelené domáce obyvateľstvo tiež vykonávalo rabovanie židovských nehnuteľností a fyzické napádanie ich majiteľov. Najskôr bolo treba zastaviť anarchiu, odzbrojiť vojakov a hlavne upokojiť situáciu v spoločnosti.
Slúžnovské úrady – povinnosti a právomoci
Začiatkom roka 1921 bola vyhlásená zbraňová amnestia, podľa ktorej mali muži dobrovoľne odovzdať všetky zbrane do 3 dní od účinnosti vyhlášky. Ak tak urobili, zbraň im bola zo slúžnovského úradu po čase vrátená aj s príslušným dokladom o držbe zbrane, avšak sa to týkalo len politicky spoľahlivých osôb.
Prvé československé vojenské oddiely za účasti slúžneho, notára a starostu obce robili domové prehliadky s cieľom rekvirovať zbrane, čím sa mala znížiť možnosť ozbrojeného násilia v spoločnosti. Druhou bezpodmienečnou povinnosťou tohto štátneho úradu bolo zabezpečiť základné potraviny, ktoré po vojne chýbali v celej Európe, nielen v ČSR. Počas vojnových rokov boli roľníci nútení odovzdávať na front obilie, zemiaky a dobytok, takže pravdepodobnosť dobrovoľného predaja potravín štátu bola veľmi malá.
Výkup sa dial za pomoci armády. Ďalšími členmi výkupnej komisie okrem slúžneho bol starosta príslušnej obce, obvodný notár, účtovník a veliteľ vojenského oddielu. MsPMS však stanovil, že vo vojenských jednotkách asistujúcich pri nedobrovoľnom výkupe na Slovensku museli byť výlučne slovenskí vojaci. Ich povinnosťou pri prehliadkach roľníckych usadlostí bolo správať sa ohľaduplne, ale vyhľadať a vykúpiť pre štátne zásobovanie čo najviac potravín s tým, že roľníkom bola ponechaná len minimálna dávka pre rodinu. Obežník stanovoval, koľko obilia či múky stačí na mesiac dospelému mužovi, žene, deťom do a nad 10 rokov. Všetko sa zvážilo, prepočítalo a „prebytok“ sa zrekviroval. Len týmto spôsobom bolo možné zabezpečiť minimálnu dávku potravín pre každého občana.
Po žatve roku 1920 MsPMS stanovilo povinný kontingent dodávok obilia pre púchovský okres v rozsahu 140 vagónov obilia, z čoho napr. Obvodný notársky úrad v Lednici mal zabezpečiť od roľníkov a veľkostatkárov 4 vagóny obilia. Ak sa kvóta nesplnila, rekvirovalo sa za pomoci armády. Štát stanovil aj dohľad nad činnosťou mlynov, o produkcii ktorých musela okresná zásobovacia komisia pravidelne informovať. Mlynári nesmeli bez príčiny zastaviť prácu ani svojvoľne zvyšovať cenu za mletie. Rovnako museli obce každý mesiac spoločne odovzdať aj hovädzí dobytok v rozsahu 5 – 10 kusov za notársky obvod, ktorý združoval približne 4 – 8 obcí.
Pre spravodlivosť treba podotknúť, že štát stanovil pevné výkupné ceny. Keď k 1. marcu 1920 z rozhodnutia ministerstva sa konečne mohla znížiť cena mlynských výrobkov, t.j. múky, a chleba, okresná zásobovacia komisia skontrolovala a zaevidovala všetko obilie v skladoch, obchodoch a múku v pekárňach, ba dokonca aj pripravené cesto a chlieb upečený do 6. hodiny večer dňa 29.2. Pri rannom predaji sa už pekári a obchodníci museli predávať za štátom stanovenú cenu. Výhovorky, že múku kúpili ešte za vyššiu cenu, neobstála – pri zistení cenového priestupku sa pokutovalo.
Roľnícke družstvá a pozemková reforma
Myšlienka zakladania roľníckych družstiev rozhodne nie je vynález zo sovietskeho Ruska alebo jeho kopírovanie u nás po roku 1948. Županský poľnohospodársky inšpektorát v Trenčíne už 23. júna 1919 vyzval notárov, aby propagovali myšlienku poľnohospodárskeho družstva, kde sa spoja roľníci za účelom rozvoja poľnohospodárstva, spoločných skladov produktov, vzájomnej pomoci, spoločného spracovania poľnoproduktov a čo najvýhodnejšieho speňaženia potravín. Družstvá mali pre svojich členov zabezpečiť spoločné poľnohospodárske stroje a náradie, osivo a sadivo, plemenný dobytok a mali dbať o vzdelávanie roľníkov. Družstvo malo získať peňažné prostriedky z členských podielov, zápisného a zo štátnej podpory.
Pozemková reforma, ktorá prebiehala od roku 1919 na základe zákona č. 215 Sb.z. mala za cieľ rozparcelovať veľkostatky medzi drobných roľníkov a bezzemkov. Roľníci získali za pomerne dobrú cenu role v rozsahu 0,5 ha – 2 ha. Pozemková reforma bola uskutočnená len čiastočne – viaceré veľkostatky boli pridelené jednotlivým legionárom alebo úplne vyňaté spod pozemkového zákona. Ešte stále bolo zachované veľké pozemkové vlastníctvo. Nedokončenú pozemkovú reformu využívala maďarská vláda na vyvolávanie nespokojnosti medzi slovenskými roľníkmi na vidieku, kde neprebiehali také prudké stretnutia a šarvátky s Maďarmi ako v mestách. Tlak na zabezpečenie potravín sa však v dôsledku prídelov pôdy trochu zmiernil.
Jarmila Balážová
