Nacistické „konečné riešenie židovskej otázky“ patrí k traumatizujúcim udalos-
tiam európskych, slovenských, ale aj miestnych dejín. Od 2. svetovej vojny prešlo veľa času a vyrástli nové generácie ľudí, ktorí sú náchylní veriť, že vyvražďovanie Židov sa neudialo.
Krátko po vyhlásení autonómie Slovenska (6. 10. 1938) vznikla v Púchove ozbrojená zložka Hlinkovej slovenskej ľudovej strany Hlinkova garda, do ktorej vstúpilo približne 200 mužov. Po celom Púchove zaisťovali bohatších Židov a zabavovali sa im finančné prostriedky. Židovským obyvateľom rozbíjali okná a vytĺkali výklady na predajniach. Po vyhlásení Slovenského štátu (14. 3. 1939) Hlinkova garda v Púchove zabavovala Židom rádioprijímače a autá.
Úrady zakázali MUDr. Aladárovi Haasovi vydať osvedčenia o lekárskej praxi v Lúkach pod Makytou a dostali výpoveď všetci židovskí lekári: MUDr. Ernest Csillagi, MUDr. Móric Dávid, MUDr. Ján Garai, MUDr. Leonard Kušč, MUDr. Alexander Piechura, MUDr. Arpád Pollák a MUDr. Ladislav Ullman. Ešte v marci 1939 vyšli vládne nariadenia o obmedzení hostinských a výčapníckych živností Židov – v Púchove mali toto oprávnenie Ferdinand Lielenthal a Móric Nathan, v Pruskom Alexander Flack.
V prvých mesiacoch existencie Slovenského štátu vyšlo veľké množstvo vládnych nariadení, ktoré vo veľkej miere obmedzovali život Židov. Opatrenia sa začínali obmedzením slobodného pohybu, Židia mali zákaz nočného vychádzania. Postupne im úrady zakazovali viesť motorové vozidlá, vlastniť zbrane, ďalekohľady, filatelistické známky a množstvo ďalších vecí. Dokonca sa zavádzali nariadenia o zákaze styku nežidovských obyvateľov so Židmi. Za porušenie nariadenia hrozila práca v pracovnom tábore.
Po diskriminačných opatreniach začal proces likvidácie podnikov a majetok židovského obyvateľstva prechádzal konfiškáciou do rúk „árijcov“ (arizácia). Podľa zákona o pozemkovej reforme (29. 2. 1940) patrilo do súpisu židovských poľnohospodárskych nehnuteľností v okrese Púchov 1 062 ha židovskej pôdy. O najväčšie pozemky prišli Dr. Emil Frankl v katastri obce Piechov o rozlohe 340 ha lesa a 36 ha pasienku, Samules Lewenbein v katastri obce Krivoklát o 105 ha lesa, Andrej a Júlia Schlesingerovci v katastri obce Bolešov o 85 ha lesa a 34 ha pasienku, Arnold Weiner v katastri obce Lúky pod Makytou a Vydrná 51 ha pasienku a Markus Haas v katastri obce Mikušovce o 45 ha lesa.
Podľa zákona o židovských podnikoch (1. 6. 1940), úrady mohli odňať Židom živnostenskú koncesiu. Pokiaľ podnik ešte nebol arizovaný, musel byť označený viditeľným nápisom „Židovský podnik“. V Púchove bolo zlikvidovaných viac ako 30 židovských podnikov. Židovské podniky boli zlikvidované aj v okolitých obciach okresu: v Lúkach pod Makytou 6 podnikov, Lazoch pod Makytou 5, Pruskom a Bolešove po 3, Dohňanoch, Dolnej Breznici, Červenom Kameni, Slávnici, Mikušovciach a Lysej pod Makytou po 2 a po jednom v obciach Dulov, Streženice, Nosice, Bohunice, Sedmerovce a Piechov. V Púchovskom okrese bolo arizovaných 21 podnikov. Zoznam arizátorov je zverejnený na webovej stránke Ústavu pamäti národa.
Po zbavení občianskych a ľudských práv zostala na Slovensku masa ožobráčeného židovského obyvateľstva. Z hospodárskeho problému sa stal sociálny problém. Plán sústrediť Židov v niekoľkých táboroch na území Slovenska narazil na odpor nežidovského obyvateľstva (podobne ako dnes ľudia nechcú tábory pre migrantov). Vedenie štátu preto dohodlo s Nemeckom vysídlenie Židov do táborov mimo územia Slovenska za poplatok 500 ríšskych mariek za jednu osobu. K účelu vysídlenia Židov vzniklo 5 táborov. Pre Trenčiansku župu vznikol tábor v Žiline – fungoval od 21. 3. do 24. 10. 1942. Táborom prešlo celkovo 26 384 ľudí. Pobyt v tábore trval len niekoľko dní, po ktorých boli Židia odvlečení do táborov smrti. Podľa záznamov bolo odtransportovaných 12 702 osôb do Osvienčimu, 11 181 osôb do Treblinky a 2 591 do Lublinu.
Posledná fáza prípravy na deportovanie Židov sa uskutočnila vo februári 1942. Na základe nariadenia Ministerstva vnútra úrady za asistencie Hlinkovej gardy vykonali súpis židovských občanov. V konečnom súčte bolo na tomto zozname zaregistrovaných 464 Židov z okresu Púchov. Súpis pred deportáciami sa vzťahovali aj na majetok Židov. Niektoré predmety sa okamžite zhabali a dražili v aukciách. Podľa nariadenia Ministerstva vnútra si Židia do transportu mohli so sebou vziať balík s maximálnou hmotnosťou 50 kg, pričom mohol obsahovať iba: 1 klobúk, 1 čapicu, 2 šaty – z toho 1 pracovné, 2 kabáty, 3 páry bielizne, 2 uteráky, 6 vreckoviek, 2 páry topánok, 3 páry pančúch, 1 prikrývku, 1 mydlo, holiaci prístroj, kefku na zuby, príbor, šálku, potraviny na 3 dni, veci náboženského kultu a niklové hodinky.
Ľudácky režim sa od 25. marca do 20. októbra 1942 zbavil deportovaním 57 628 židovských občanov. Väčšina púchovských Židov bola odtransportovaná v prvej vlne. Podľa archívnych materiálov sa v roku 1943 nachádzalo v Púchove len 11 práceschopných židovských mužov. Po židovských obyvateľoch sa v obciach nachádzalo množstvo majetku, či už nehnuteľného, alebo hnuteľného. Okrem prosperujúcich podnikov a živností zanechali v Púchove celkovo 58 nehnuteľností, väčšinou obytných domov.
Dňa 29. augusta 1944 začala nemecká okupácia Slovenska. Nemci vzápätí presadili plán „konečného riešenia židovskej otázky“. Posledných židovských obyvateľov z Púchova odtransportovali 13. septembra 1944. Židovská komunita, ktorá tvorila pevnú súčasť mesta, po 250 rokoch navždy zmizla. Niekoľko Židov sa síce po vojne vrátilo z koncentračných táborov, ale noví obyvatelia ich domov im často nechceli vrátiť majetok späť. Aj preto takmer všetci púchovskí Židia, ktorí prežili holokaust, po vojne odišli nielen z mesta, ale aj zo Slovenska.
Ani jednu židovskú náboženskú obec v našom okrese (Púchov, Lúky, Pruské, Bolešov) sa po druhej svetovej vojne nepodarilo obnoviť. V Púchove zostala po Židoch iba synagóga, ktorá sa za komunistického režimu premenila na obchod s nábytkom a v 80.-tych rokoch bola zbúraná. Synagógu v obci Lúky pod Makytou už v roku 1945 vypálili a zničili odchádzajúce nemecké vojská. Po vojne schátrali a boli zbúrané aj synagógy v Bolešove a Pruskom. Jedinou pamiatkou po Židovskej náboženskej obci v Púchove zostal židovský cintorín, ktorého zvyšky sa nachádzajú pod vrchom Lachovec.
Zdroj: Pavol Makyna: Riešenie židovskej otázky v okrese Púchov (1939–1945), spracoval: S. Flimmel
