Dnes už, žiaľ, neexistujú, no boli slávne v celom Uhorsku. V časoch ich najväčšieho rozmachu zastavoval v Beluši kvôli ich hosťom rýchlik. Viac o stručných dejinách Kúpeľov Belušské Slatiny v rubrike „Okno do minulosti“.
Prvé zmienky o termálnych prameňoch
Prvú zmienku o teplých vyvierajúcich prameňoch v okolí Belušských Slatín nájdeme už v opise Trenčianskej stolice od Jána Thurzu z Nosíc z r. 1731. Okrem iného uvádza, že boli využívané ako močidlá pre namáčanie konopí. Nezamŕzajúce termálne pramene spomína aj Matej Bel vo svojej štúdii z r. 1745. Uvádza tiež, že sú vhodné na liečenie tzv. dny. Zaoberal sa nimi aj doktor a zverolekár Pavol Adami, rodák z Beluše, pričom vo svojich zápisoch spomína, že pramene vyvierajú z neolitických vápencov na úpätí Butkova (kameňolom Ladce) a sú vzdialené pol hodiny od mestečka Beluša. V tom čase boli všeobecne známe pod menom Slatinské Teplice. Adami tiež uvádza, že niekedy na prelome 17. a 18. storočia tu dala grófka Breunerová vykopať nádrž na kúpeľ.
Voda vhodná na kosti, kĺby, svaly a kožu
Teplota termálnych prameňov sa pohybovala od 20 do 24 °C. Podľa profesora budapeštianskej univerzity Dr. Vojtecha Lengyela, ktorý vodu v r. 1895 analyzoval, patrila slatinská voda pre svoj vysoký obsah sírovodíka medzi najúčinnejšie a mohla sa využívať napr. pri liečení kostí, kĺbov, svalov, kožných chorôb. Pravidelným sledovaním prameňov sa zistilo, že každých sedem rokov klesá tlak vody z neznámych geologických príčin.
Vstupná brána do areálu kúpeľov v čase 1. ČSR
V Beluši zastavovali rýchliky
Kúpele sa začali budovať a de facto vznikli v r. 1894. Vtedy bol richtárom Beluše Štefan Fojtík poverený riadením výstavby a správou kúpeľov na nasledujúcich 12 rokov. Nad miestom, kde vyvierali pramene, bol postavený bazén s rozmermi 4,5 x 6 m a hĺbkou 1,5 m. Neďaleko od bazéna stála kúpeľná budova, v ktorej boli v kabínach umiestnené vane. Do nich sa privádzala liečivá voda, zohriatá na 43 °C. To všetko bolo vsadené do krásneho parku. Brány kúpeľov sa oficiálne otvorili v r. 1910. Vybudovaná bola cesta z Beluše, vhodná aj pre automobily. Rozšíril sa počet kabín zo 6 na 14 a ubytovacie kapacity v siedmich samostatných vilkách. Pod cestou sa vystaval aj hotel Fojtík, kde bola ubytovaná početná a stála klientela. Počet návštevníkov rástol tak, že napr. v r. 1911 kúpele navštívilo viac ako 2 300 hostí a v letnom polroku zastavovali rýchliky aj v Beluši. Do 1. svetovej vojny bola ešte vystavaná ďalšia kúpeľná budova s 32 miestnosťami. Bolo možné si prenajať aj vilky so zariadenými izbami, kuchyňou a vonkajšou záhradou.
Radosť detí v kúpeľnom bazéne v povojnovom roku 1946
Rýchly vzostup a pád
Počas vojny, v r. 1916, tu Vojenská správa zriadila vo veľkej kúpeľnej budove vojenskú nemocnicu pre 100 ranených a chorých vojakov, no dovtedy najväčší vojenský konflikt v dejinách ľudstva zapríčinil stagnáciu kúpeľov. Zabezpečiť ich činnosť sa podarilo aj v období 1. ČSR. V tom čase sa využívali dva malé bazény, vaňové kúpele a kúpalisko. Správa kúpeľov dohliadala na výstavbu víl a letných domčekov. Tie sa stavali na pravom brehu potoka Slatinka, popri ktorom vznikla nová ulica. V roku 1931 stálo už 10 letných domčekov. Na jednej z parciel bol vybudovaný aj kostolík. V roku 1932 bol pred prvými „skalnými vrátami“ postavený Skautský dom. Ten bol v r. 1939 zabavený a odovzdaný Hlinkovej garde v Beluši. Na vlastné náklady tu postavil účelovú budovu aj Spolok detského domova sv. Alžbety z Bratislavy – tzv. Alžbetín. V roku 1933 ho prevzali rehoľné sestry Vincentky. Znárodňovanie kúpeľov po r. 1948 neobišlo ani Belušské Slatiny, rovnako, ako likvidácia kláštorov v r. 1950. V roku 1957 na tomto mieste vznikol Ústav sociálnej starostlivosti, ako zariadenie ONV. Medzi rokmi 1959 – 1981 tu ešte pôsobili rehoľné sestry Františkánky. V minulosti tu malo, ale i v súčasnosti tu stále má, umiestnené rekreačné zariadenia niekoľko firiem z okolia.
P. Makyna
