Rozhovory pri káve
V týchto dňoch si pripomíname 50. výročie začiatkov trialu na Slovensku. Históriu tohto motocyklového športu začalo zopár nadšencov zo Záriečia, ktorí sa stali priekopníkmi v tomto športe a vďaka ktorým sa doteraz jazdí Trial na Slovensku. V dňoch 11.-12.júla 2020 sa na Vieske–Bezdedov uskutočnili Medzinárodné majstrovstvá Slovenska v Triale. Organizátori podujatie naplánovali presne na deň, keď sa v Záriečii po prvýkrát v histórii Slovenska uskutočnil pamätné preteky pod názvom Záriečské šlapačky.
Jedným z tvorcov myšlienky zorganizovať trialovú súťaž je môj dlhodobý priateľ Ján Ráček zo Záriečia a som rád, že prijal pozvanie na rozhovor o vzniku Trialu na Slovensku. Moja prvá otázka na pána Ráčka bola stručná: “Ako to všetko začalo?“
Lásku k motocyklom som mal už od detstva. Po čase som si zadovážil sériovo vyrábaný motocykel ČZ 175, postupne som ho upravil tak, aby som mohol na ňom jazdiť závodne Enduro. Cez organizáciu Zväzarm som začal pretekať v rámci Slovenska. Z okolia Záriečia jazdilo viacero zanietencov do motorizmu a tvorili sme priateľský team. Pri rôznych stretnutiach sme si vymieňali skúsenosti, vylepšovali motocykle a podobne. Pri jednej návšteve motocyklových pretekov v Českej republike sme postrehli, že tam jazdia novú disciplínu Trial. Pri pretekoch išlo hlavne o zručnosť pretekára, ktorý cez vyznačené úseky v terénnych prekážkach musel prejsť tak, aby sa čo najmenej nohou dotkol zeme. Za každý kontakt, šliapnutie, dostal trestný bod. Zvíťazil ten, ktorý mal najmenej trestných bodov a prešiel celú trať v časovom limite.
Táto súťaž ma tak veľmi oslovila, že hneď po návrate domov som na Zväzarme navrhol, aby sme takéto preteky zorganizovali v našej obci. Záriečský chotár bol priam predurčený na Trialové preteky. Nápad sa všetkým zapáčil a tak sme začali s prípravami. „Aký dáme názov preteku?“ Nápadov bolo veľa, ale ani jeden nám akosi nešiel do uší. Vtedy nás napadla historická myšlienka: „Pri pretekoch musí pretekár čo najmenej šliapnuť na zem, tak nech sú to šlapačky. V Záriečii sa ľudovo hovorí šlapať, tak sme dali autentický názov – Záriečské šlapačky. Prvú trať sme vytýčili v dĺžke 5 km, toto bol trialový úsek pretekov. Súťaž sme obohatili jazdou zručnosti na miestnom ihrisku.
Aký bol ohlas na preteky a koľko sa zúčastnilo jazdcov?
Pretekov sa zúčastnilo 17 jazdcov a divácka účasť bola nad očakávanie. Na nohách bola celá dedina, bez rozdielu na vek. Dokonca to oslovilo aj takú skupinu ľudí, ktorí nás endurákov označovali ako bláznov na motorkách, čo sa chcú dolámať. Vtedy si mnohí uvedomili, že na motorke sa dá jazdiť aj inak, ako doteraz.
Potom ste zorganizovali ďalšie štyri ročníky Záriečskych šlapačiek, veľmi úspešných, ale potom nastala dlhá osemročná prestávka, prečo?
Druhý ročník mal už charakter náročnej šliapačkovej súťaže. Dĺžka trate bola v troch kolách, spolu merala 39 km a zúčastnilo sa jej 17 jazdcov. Pre nepriaznivé počasie sa nakoniec o jedno kolo skrátila a v cieli sa klasifikovalo len sedem pretekárov. V štvrtom ročníku Záriečských šlapačiek bola už súťaž poriadaná ako majstrovstvá Slovenskej socialistickej republiky. Táto súťaž vošla do histórie ako prvá v tejto disciplíne, teda ako národné majstrovstvo. Dovtedy v ČSSR boli iba majstrovstvá v Českej socialistickej republike. Zúčastnilo sa jej 21 jazdcov z toho 5 pretekárov z Čiech. Ďalší ročník (5.) bol ako prvá celoštátna súťaž na území Slovenska. Štartovalo tu 25 jazcov, z toho 12 zo Slovenska a mimo majstrovstiev predviedol svoje umenie aj jazdec z NDR. Napriek tomu, že podujatia boli mimoriadne úspešné a o Záriečske šlapačky bol veľký záujem nielen zo Slovenska, ale aj zo zahraničia, nastala prestávka. Malo to hneď viacero dôvodov. V tom čase sme súťaž organizovali pod Zväzarmom a netreba pripomínať, aké bolo náročné všetko zabezpečiť, nielen po technickej časti, ale hlavne po ekonomickej. V tom čase som si založil rodinu a začal stavať rodinný dom, samozrejme na organizáciu tak náročných pretekov som sa nemohol zaviazať.
Napriek tomu ste sa rozhodli pokračovať a v roku 1983 ste usporiadali 6. ročník Záriečskych šlapačiek a dokonca prvýkrát to bola dvojdňová súťaž ako Majstrovstvá Slovenska.
Na prvých päť ročníkov sa neustále spomínalo, veľmi nám chýbala tá neopakovateľná atmosféra pretekov. Bodovacie úseky boli v každom ročníku iné. Boli starostlivo vybrané v prírodných terénoch, a to ťažko dostupné jarky, skalnaté terény, časti potoka Biela voda a iné. Okolo bodovacích úsekoch sa zhromažďovalo nespočetné množstvo divákov, ktorí sa nielen pozerali, ale potleskom odmenili jazdcov, čo všetkému dodávalo na atraktivite. Začali sme organizovať autobusové zájazdy na preteky Trialu do ČR v Ríčanoch. S ich klubom sme mali priateľské vzťahy, zvlášť s Budínovcami. Zúčastnili sme sa na Duchonku kde boli Majstrovstvá sveta, preto sme termín nášho Trialu M Československa posunuli na 28.-29.10.1989.
V rokoch 1983 až 1991 sa pod Zväzarmom uskutočnilo ďalších 9 ročníkov Záriešských šlapačiek – na rôznych úrovniach a aj medzinárodných účastiach. 14. ročníkom Záriečských šlapačiek sa skončila akási etapa týchto podujatí. Vznikla samostatná Slovenská republika a zanikla organizácia Zväzarm. O jednotlivých ročníkoch ako aj o celej histórii Trialu sa široká verejnosť dozvie z pripravovanej knihy. Chcem poďakovať všetkým obetavým nadšencom, ktorí sa podieľali pri realizácii Záriečskych šlapačiek. Všetkých nemôžem menovať, lebo ich je nespočetné množstvo, ale osobitne chcem vyzdvihnúť spoluprácu Štefana Gáška z Vydrnej, ktorý pracoval ako tajomník Okresného výboru Zväzarmu, Janka Martišku a Štefana Gurína, taktiež prácu Jána Šidlíka a Drahoslava Marmana. Tebe Štefan ďakujem za vytvorenie neopakovateľného loga Záriečských šlapačiek, ako aj za celkovú propagáciu podujatí cez tlač a fotografie. Janko Martiško a Števko Gurín už žiaľ nie sú medzi nami.
Po desaťročnej prestávke v roku 2001 sa začala písať nová éra Trialu na Slovensku. Záriečské šlapačky pokračovali do roku 2004 až po 20. ročník, zatiaľ posledný v Záriečí. Aká bola táto éra?
V roku 2001 pod hlavičkou TRIAL SPORT SLOVAKIA pod vedením Jána Močku sme uskutočnili štyri preteky Záriečskych šlapačiek, ktoré boli usporiadané na vysokej športovej úrovni. Pre účastníkov bolo depo umiestnené v miestnej ZŠ a v dôstojných ubytovacích a hygienických priestoroch. Dobrá spolupráca bola so susednou obcou Mestečko, kde boli v miestnom lome – Mestecká skala vytýčené veľmi atraktívne a divákmi vyhľadávané sekcie. V tom období som bol starostom obce a bol som hrdý na to, že cez súťaž Záriečské šlapačky sa naša prekrásna obec prezentovala širokému okoliu a tak okrem Trialu, svet spoznal našu krásnu prírodu a neopakovateľný folklór. Dostalo sa mi cti, že som bol riaditeľom týchto Záriečských šiapačiek a bol som nápomocný pri ich organizácii.
Aj keď Zariečské šlapačky skončili, Trial na Slovensku neskončil. Som rád, že štafetu prevzali nadšenci trialu vo Vieske a v Zbore. Títo v duchu Záriečskych šlapačiek úspešne pokračujú v ich tradícii. Ak olympijský výbor schváli motoristickú súťaž, tak Trial bude ako prvý motoristický olympijský šport. Možno teda bude aj Púchovská dolina a duch Záriečských šlapačiek na olympiáde 2024 v Paríži. Držím palce, trialisti.
Kávu sme dopili a plní spomienok sme sa rozlúčili Záriečskou piesňou: Tý Záriečske zvony prekrásne zvonia… na tých našich poliach srdce trialu vonia. (Pričom sme text piesne trochu pozmenili.)
Zhováral sa Štefan Gardoň – Kaštýľsky, spisovateľ
