Rodáčka z Púchova Jana Zatlukalová na historicky prvých Majstrovstvách sveta v towerrunningu (beh do schodov) v Katare 28. 3. 2015 získala štvrtú, čiže najlepšiu pozíciu zo všetkých zúčastnených Slovákov. Len jedenásť sekúnd ju delilo od bronzovej pozície. Všetci slovenskí reprezentanti skončili v prvej desiatke.
Napriek tomu, že Janke sa neušla medaila a najcennejšie kovy si rozdelili: zlatá Andrea Mayrová z Rakúska, strieborná Suzanne Walshamová z Austrálie a bronzová Dominika Wisniewská-Ulfiková z Poľska, je tu pre ňu obrovský úspech a stala sa prekvapením celého šampionátu. Za 9 minút a 9 sekúnd vybehla 1304 schodov – 51 poschodí. Keďže je dnes súčasťou TOP 5 slovenských reprezentantov spolu s Tomášom Čelkom, ktorý skončil na MS ako piaty, stáva sa naším želiezkom v bežeckom ohni vytrvalcov.
Aký to bol pocit vybehnúť 51 poschodí do cieľa a zistiť, že ste štvrtá najlepšia na svete?
Keď som dobehla, bola som mŕtva, nebudem vám klamať. Spadla som na zem, ale po cca dvoch minútach som bola plná eufórie, že som skončila štvrtá, tak by som sa ešte raz išla po schodoch prebehnúť. Bola som šťastná. Na fotkách pred cieľom sme všetci vyzerali ako tri minúty pred smrťou. Výraz tváre, akoby sme šli cez vlastnú mŕtvolu. Je to náročné, ale stojí to za to.
Towerrunning, teda beh po schodoch, sme zažili asi všetci, ale iné je bežať na 8. a na 51. poschodie navyše v Katare, kde je cez 30̊ Celzia. Ako sa vám bežalo?
Na poschodiach bolo teplo cca 25 ̊ Celzia, pretože sa tam nevetrá a je tam horúci vzduch. Vonku bolo veľmi horúco a pre nás to bol šok, pretože sme prišli z 5̊ Celzia na Slovensku do 32̊ Celzia v Katare. Zvlášť v deň preteku bolo nenormálne horúco, pražilo už od rána. Pretekalo sa dva dni. Prvý deň sa bežal prvý kvalifikačný beh – 51 poschodí, čo bolo 1304 schodov, 238 metrov do výšky aj so 150 metrovým nábehom pred hotelom. Kvalifikovalo sa prvých 30 mužov a žien, ktorí následne o štyri hodiny bežali šprint len na tridsiate poschodie. Na základe týchto dvoch pretekov vyhodnotili majstrovstvá sveta družstiev, kde sme my ako Slováci skončili na piatom mieste. Na základe týchto pretekov každý jednotlivec dostal štartovnú pozíciu vo finálovom behu, kde bol masový štart formou formuly F1. Do finálového behu som postúpila zo šiestej pozície. Najprv sme bežali 150 pred hotelom, potom sme nabehli do hotela, kde sa bežalo po schodoch. Bežali sme všetci naraz. Bolo to šialenstvo, bola to vražda. Moja taktika bola, že neprepálim 150 metrov, čaká ma ešte 51 poschodí. Vzhľadom na to, že som vytrvalec, tak mi to vyhovovalo. Do hotela som vbiehala na siedmej pozícii, ale na prvých schodoch som obehla Kolumbijčanku, následne na to som obiehala ďalej. Tesne pred cieľom som počula, ako dobehla tretia Poľka. Keby sa bežalo ešte nejaké tri – štyri poschodia, tak by som bola tretia. To som si na 100% istá. Prvá bola Rakúšanka Andrea Mayrová, päťnásobná majsterka sveta v behu do vrchu, olympionička, kapacita. Druhá bola Suzi Walshamová z Austrálie, ktorá je úderníčka vo svetovom pohári, tretia Poľka Dominika Wisniewská-Ulfiková. Prvé dve sú v úplne inej kategórii, obe konkurujú mužom a medzi ich výkonmi boli len 4 sekundy (7:50 a 7:54, pozn. red.), medzi mnou a Poľkou bolo 11 sekúnd.
Splnila katarská Dauha vaše očakávania? S akým cieľom ste šli na majstrovstvá?
Do Kataru som išla s tým, že potrebujem čo najrýchlejšie zabehnúť. Najlepšie, aby to bolo v prvej päťke na svete. Keďže som minulý rok skončila vo svetovom pohári v towerrunningu ako desiata a už som bola v riadnej tréningovej príprave, šla som naplno. Mala som natrénované, šla som do toho s tým, že to jednoducho vyjde.
Ako dlho sa dostávate po vypätí do pokoja a do formy po takomto extrémnom výkone?
Je to extrém, človek musí makať. Je to vražda, je to hlavne o psychike. Treba si povedať musím, musím, musím. Každé poschodie je označené a sú ľudia, ktorí sa každé jedno poschodie pozerajú, na ktorom sú. Predstavte si, že máte päťdesiat poschodí a na ôsmom zistíte, že vás stuhli svaly a jednoducho nevládzete. Radšej sa teda nedívať a keď už, tak ísť cez mŕtvoly. Je dôležité neprepáliť štart. Ako náhle prepálite štart, potom už nevládzete ani nohu dvihnúť, nieto ešte bežať. Je to o hlave a o dravosti – musím, musím, musím. Tomášovi Čelkovi, ktorý skončil piaty, sa stalo, že tesne pred cieľom stratil zrak a sluch, ale našťastie sa to nejako spravilo. Keďže je tam horúci vzduch, na poschodiach sa nevetrá, po dobehnutí do cieľa vám ide utrhnúť pľúca. Nemôžete sa ani nadýchnuť. Je to extrém, je to niečo úplne iné ako klasické behanie. Konkrétne po tomto preteku som si nechala tri dni voľna, človek si to zaslúži. Takže som tri dni bola úplne bez behu a potom som začala znova nabiehať na tréning. Dopriala som si masáž, saunu a bola som znova v plnej príprave.
Užili ste si aj Katar, vychutnali ste si tropické slnko a stihli trochu privoňať k ich rozdielnej kultúre a k ich spôsobu života?
V Katare som bola len päť dní, ale už po prílete som spoznala tú rozdielnosť v správaní a mentalite. Napríklad z letiska nás mal odviezť sprievodca, ktorý už čakal, ale so ženou nechcel komunikovať, ani sa na mňa nepozrel. Tvár a hlavu som ako cudzinka nemusela mať zahalenú, ale hneď sme boli informovaní, že keď sa budeme pohybovať v národnom hoteli Torch, nesmieme mať odhalené končatiny. Keď sme prvý deň šli na obed a mala som krátke tričko a šľapky na nohách, tak ma poslali prezliecť sa. Takže odvtedy som nosila radšej napriek vysokým teplotám ľahký rolák s dlhými rukávmi. Už na pohľadoch ste videli, že tam nikto neuznáva Európanky, tam sa vôbec ženy neuznávajú. Napriek tomu som si domov ako suvenír priniesla burku. Len počas športu sme mohli mať tielka a šortky. Bolo to tam prísne. Bolo nám povedané, že sme v ich krajine a musíme rešpektovať ich kultúru. V národných hoteloch sa vôbec nedá kúpiť alkohol, len v medzinárodných. Nedovoľujú žiadne intímnosti na verejnosti – podanie ruky a už vôbec nie bozk na líce. Prehrešok bol, aj keď som si sadla za vrchstôl a nahlas som sa smiala.
Ako ste sa dostali k takému špecifickému behu, akým je towerrunning?
Bol to práve bývalý slovenský reprezentant v behu cez prekážky na 400 metrov Tomáš Čelko, ktorý bol aj teraz so mnou v Katare a momentálne behá 3000 metrov cez prekážky. Žije v Olomouci a behá towerrunning dlhé roky. Keď sa dozvedel, že žijem v Čechách, tak ma zavolal na preteky, nech si to idem vyskúšať. Volal ma ešte dávnejšie, keď som žila v Zlíne, ale kvôli zdravotným problémom som sa nemohla zúčastniť. Minulý rok som s ním šla do Frankfurtu nad Mohanom. Bol to závod svetového pohára, kde som obsadilo tretie miesto, čo bolo pre mňa, pre bežkyňu, ktorá prvýkrát bežala towerrunning, výborné. Bolo to povzbudenie. Povedala som si: vyhovuje mi to, treba v tom pokračovať ďalej.
Čo treba urobiť pre to, aby sa človek dostal na svetovú špičku?
Jednoducho tréning a psychika. Človek musí chcieť. Vzhľadom na zdravotné problémy som nemohla toľko trénovať, takže som naberala objemy a robila som špeciálne cviky v posilňovni. To sa mi osvedčilo a potvrdilo aj tým, že som obsadila štvrté miesto na majstrovstvách sveta. Pri každom športe človek musí jednoducho makať, makať, makať, nevzdávať sa a dôležitá je psychika – ísť za svojím cieľom. Istotne aj výživa zohráva veľmi významnú rolu. Avšak treba vždy zistiť, čo tomu konkrétnemu telu vyhovuje. Je to niekedy aj metódou pokus-omyl. Vo väčšine prípadov sa potvrdzuje: čo vyhovuje mne, nemusí sadnúť niekomu inému. Napríklad niekto je taký, že sa naje 2 – 3 hodiny pred závodom a nerobí mu to problémy, ja osobne najneskôr štyri hodiny pred závodom.
Aká bola vaša cesta k profesionálnemu športu?
Po tom, čo som odišla do Zlína, som si najskôr vôbec nevedela nájsť prácu, takže som robila len v bare na diskotéke, čo nemalo so životom športovca a so zdravým spôsobom života absolútne nič spoločné. Ani som netrénovala. Do Brna som nikdy nechcela ísť, ale presvedčil ma tiež Slovák, Púchovčan, a po troch mesiacoch som sa ocitla v Brne. Cesty osudu sú nevyspytateľné. K profesii športového trénera som sa dostala až v Brne, keďže som tam mala kamarátov a známych, ktorí mi hovorili, prečo sa nevenujem tomu, čo viem najlepšie. Tak som si začala robiť trénerskú školu a rôzne kurzy. Dostala som sa do povedomia tým, že ľudia videli, že majú výsledky. Začali ma odporúčať a postupne sa to rozbehlo. Začala som s trénerstvom v máji 2013. Pracujem tam ako fitnes trénerka, šport je súčasťou celého môjho života, takže mi je to blízke. Pomáham ľuďom formovať a tvarovať ich postavy, zlepšiť kondičku. Je to parádny pocit, keď človek vidí, ako ľudia dosahujú svoje ciele. Či už naberú svalovú hmotu, poprípade schudnú, takže som spokojná, pretože vidím výsledky. Avšak z môjho uhla pohľadu dnes fitnes trénera robí takmer každý, kto si spraví túto školu. Ja som sa zameriavala na TRX – športovú medicínu. Je to niečo medzi fyzioterapiou a kondičným trénerom. Rieši zdravotné problémy týkajúce sa pohybového aparátu. Je to výborné pre ľudí po zranení a úrazoch, pre športovcov, ktorí sa chcú po vyliečení dostať do tej istej kondície, ako boli pred zranením. Mám s tým osobné skúsenosti, môžem to len odporúčať. Špecializujem sa aj na cvičenie s vlastnou váhou, potom kettlebelly (zvony), gunexy (lodné laná) a bossu.
Ako vyzeráš váš deň, tréning a jedálny lístok?
Niekedy si vybehnem nejaké schody, samozrejme, že nebehám 40 poschodí, skôr idem niečo kratšie. Ale väčšinou je to klasické behanie po teréne, po lese a zapojenie posilňovne, kde robím špeciálne cviky na svalové partie, ktoré človek pri behu do schodov používa. Keď mám dvojfázový tréning, väčšinou idem trénovať ráno alebo niekedy okolo jedenástej. Druhú fázu si prispôsobujem okolo šiestej – siedmej hodiny. Na raňajky jedávam celozrnné pečivo, prípadne ryžové chlebíky, dávam si k tomu väčšinou džem. Pokiaľ idem behať ráno, tak chodím behať na lačný žalúdok, nerobí mi to problém. Aj pre ľudí, ktorí potrebujú schudnúť, je dobré, keď si dajú kardio na lačný žalúdok hneď zrána (Janka k takým ľuďom určite nepatrí, keďže má 50 kíl, pozn. red.). Po tréningu idem do práce, potom je obed, kde je vždy základom polievka. Potom podľa nálady je to buď mäso, príloha – zemiaky alebo ryža, alebo ryba s prílohou. Netýram sa hladom, ale prispôsobujem sa tomu, o čo má moje telo záujem. Niekedy nepotrebujem jesť mäso aj štyri dni v kuse. Počúvam svoje telo, to je základ. Nie vždy treba na slovo poslúchať trénera alebo rady výživových poradcov, oni pracujú na základe štúdií, ktoré sú zamerané na nejakú skupinu a nie na jednotlivca. Veľmi individuálne pristupujem aj k mojim klientom. Myslím si, že tréner je istým spôsobom aj psychológ, pretože ľudia sa potrebujú aj posťažovať, vyrozprávať sa, čo zažili, takže si vymeníme aj nejaké názory na život a popri tom ešte cvičia. Pracujem s nimi tak, že im navrhnem osobitý tréningový aj stravovací režim. Nestáva sa, že by som dvom ľuďom dala rovnaký tréning. Ja sama by som šla radšej k trénerovi, ktorý má individuálny prístup a neberie ma ako kus. Pretože ten dotyčný ma platí za to, aby niečo dosiahol.
Ako sa rýchlo a ľahko dopracovať ku krásnej postave?
Je to veľmi jednoduché. Čo mám skúsenosti, keď ženám poviem cvičte s činkami, tak každá sa zľakne a povie, že nechce mať svaly ako Schwarzenegger. To je veľký omyl, pretože skladba ženského tela sa od mužského výrazne líši. Nemáme toľko testosterónu, aby sme nabrali svaly ako napr. spomínaný Schwarzenegger. Pokiaľ nezačneme dopovať, takéto niečo sa nám nemôže stať. Čo by som ženám odporučila, je správne prevedenie všetkých cvikov, netreba sa náhliť, treba sa vždy zamerať na svalovú partiu, ktorú cvičíme. Veľmi dôkladne prevádzať cviky a precvičiť komplet celé telo. Cvičiť minimálne trikrát do týždňa. Pravidelnosť a dôkladnosť prináša výsledky.
Čo po tréningu?
Výborné je po tréningu doplniť aj sacharidy – napr. si dať banán, jablko a nejaký ten proteín. A na večeru sa najesť – dať si napr. kurací šalát, poprípade nejaké kuracie mäso a zeleninu. Hlavne nehladovať. Keď po cvičení nemáme čas uvariť si a dať si normálne jedlo, tak súhlasím aj s proteínovými nápojmi. Ale preferujem radšej normálnu stravu. Nezabúdať pred tréningom dve hodiny nejesť.
Dokážete pri tom všetkom aj úplne vypnúť a napríklad dva týždne len ležať, spať a jesť? Ako vyzerá vaša dovolenka?
Keď som na dovolenke, tak úplne megaleňo – nič nerobím a len leňoším. Keď som pri mori, tak si ľahnem a opaľujem sa celý deň. Keď mám voľno, aj keď na šport pomyslím, poviem si nie, voľno, nič nerobím. Mám veľmi rada jedlo, mám rada sladké, toho si doprajem. Viem si odopierať, ale zároveň som extrémistka – idem z jedného extrému do druhého. Viem si dopriať, ale aj odoprieť, nerobí mi to problém. Veľmi rada mám tatarák, hrozne mám rada syry a potom sladké – čokoládu. Pochutím si na nej.
Ako a kde ste behali v Púchove a okolí?
Keď som tu trénovala, tak sme väčšinou chodievali na Lachovec, do Nimnice, nad Nosicami do hôr alebo po kype. Väčšinou cez Nosice do Milochova. Robila som vždy atletiku, aj budem a chcem. Keď som bola juniorka, tak som bola na majstrovstvách v behu do vrchu vo švajčiarskych Alpách, kde som obsadila šestnáste miesto. Bolo to náročné, ale fajn.
Aké sú vaše najbližšie plány?
Pretek 11. 4. v Banskej Bystrici (towerrunning prvýkrát na Slovensku, kde bežali pretekári 22 poschodí v Europa Bussines Centre Towerrunning. Janka zvíťazila, Tomáš Čelko skončil ako druhý za Dubničanom Štefanom Štefinom, pozn. red). Následne na to odlietam 16. 4. do Melbourne v Austrálii, kde sa beží Wings for Life World Run (závody seriálu svetového pohára), ktorý sa beží aj v Bratislave, kde som minulý rok vyhrala. Takže v Melbourne chcem takisto vyhrať. Minulý rok som bežala takmer 40 km cca 3 hodiny, lebo tam boli zlé poveternostné podmienky, ale je to zážitok, je to super beh. Nie klasický, keď bežíte z bodu A do bodu B, ale bežíte, koľko vládzete. Tak uvidíme, ako to bude tento rok. Potom chcem v septembri v Prahe bežať desiatku a pripravovať sa a skúsiť limit na olympiádu do Rio de Janeira v disciplíne maratón. Vždy záleží, či zoženiem sponzorov, pretože všetky cesty si väčšinou hradím sama, takže je to náročné.
Čo dlhodobejšie plány?
Mám v pláne robiť aj osvetu, napríklad programy pre deti. Vidím, že deti na základných školách radšej na telesnú dostanú ospravedlnenku od rodiča alebo od lekára, že nemôžu cvičiť. Nie je to dobré. Chcela by som rozhýbať deti, pretože športom urobia niečo nielen pre svoje telo, ale aj psychiku. Vypestujú si vôľu prekonávať prekážky. Pretože šport človeka zosilňuje. Keď sa mu stane nejaká neblahá a zlá životná udalosť, tak sa postaví k tomu lepšie ako človek, ktorý nikdy nič v živote nerobil, len ležal doma na gauči a pozeral televíziu. To sú moje skúsenosti, moje zážitky.
Chcete sa vrátiť do Púchova?
Momentálne nie. Som v tréningovej skupine v Brne, ktorá mi vyhovuje. Nemala som tu také podmienky, čo sa týka trénovania, takže skôr nie ako áno.
Aký je váš vzťah k Púchovu?
Stále vrelý. Mám tu rodičov a kamarátov, známych, rada sa sem vraciam. Človeka to poteší, keď sa sem vracia, ale zázemie už mám v Brne. Mám tam už svoju rodinu. Vracať sa sem nebudem, ale cítim sa tu výborne. Mesto je krásne, je vybudované. Je to nádherné, keď sa sem človek vracia a vidí, že sa tu niečo robí, opravuje, zveľaďuje. Je to vidieť, že sa to posúva ďalej. Mám výborný vzťah k Púchovčanom.
Za rozhovor poďakovala Monika Vajdová
