Organizátori iniciatívy „Za slušné Slovensko“ z Trenčína vo štvrtok 21. februára 2019 zorganizovali výročnú spomienku na zavraždených Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú.
Od vraždy novinára a jeho snúbenice uplynul presne rok. V Trenčíne sa uskutočnilo pietne zhromaždenie s názvom „Nezabudneme! Pokračujeme!“ na Štúrovom námestí, počas ktorého odhalili pamätník s podobizňou a menami zavraždených Jána a Martiny. Na výrobu pamätníka sa zložili občania, prispel aj autor pamätníka – výtvarník Peter Kalmus.
V programe spomienkového stretnutia organizátorka Klaudia Brázdilová postupne predstavila účinkujúcich: Zuzanu Mišákovú z Mestského divadla Trenčín, spoluorganizátora akcie a zakladajúceho člena VPN Michala Grešku, spevákov Ninu Kohoutovú, Matúša Oravca a Tomáša Lendvaya. Príhovor za rodiny Jana a Martiny predniesol Jozef Kuciak, brat zavraždeného novinára Jána Kuciaka. Básnik a herec Tomáš Straka predniesol svoju báseň s názvom „Ján a Martina“.
Na záver sa zhromaždeniu prihovoril režisér, scenárista a zakladateľ festivalu ART film fest Peter Hledík, autor pamätníka výtvarník Peter Kalmus a hlavný architekt mesta Trenčín Martin Beďatš. Po zaspievaní slovenskej hymny sa spomienkové zhromaždenie ukončilo zapálením kahancov a sviečok pri novom pamätníku.
Michal Greško prečítal list šéfredaktora webu aktuality.sk Petra Bardyho, kolegu zavraždeného Jána Kuciaka:
Dobrý deň priatelia.
Pred rokom presne o 20.21 hod. najatý vrah Tomáš Szabó vstúpil do domu vo Veľkej Mači a chladnokrvne pištoľou ráže 9 vybavenou tlmičom, strelil Martinu do tváre nad koreňom nosa. Padla na podlahu. Bola na mieste mŕtva. Jano, bol v tom čase v pivnici. Zdalo sa mu, že niečo počuje a tak vybehol hore schodmi, aby zistil čo sa deje. Szabo bol pripravený. Zblízka ho dvakrát strelil do hrudníka blízko srdca. Jano sa zosunul k zemi, zomrel takmer okamžite. Toto nie je úryvok z kriminálneho románu. Takto popisuje cynickú mafiánsku vraždu Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej Pavla Holcová a Eva Kubániová z ICJK.
Smrť mladých ľudí je vždy bolestná. Pre rodiny, priateľov, kolegov. Vražda novinára, ktorý písal o nekalom podnikaní, korupčných praktikách politikov, o mafii na úrade vlády, bola útokom na základné hodnoty slobody a demokracie. Všetci sme boli v šoku, ale asi najviac sa to dotklo novinárov.
Zrazu si uvedomili, že aj oni môžu byť terčom. Peter Bárdy Janka prijímal do tímu Aktualít. Redigoval jeho články, sledoval a podporoval jeho rast. Dovoľte, aby som teraz prečítal jeho pozdrav vám všetkým.
Milí naši, píšem vám ako novinár a kolega zavraždeného Jána Kuciaka. Pred rokom nám všetkým ublížili. Mysleli si, že môžu čokoľvek, aj beztrestne vraždiť. A možno by aj mohli, lenže vďaka vám zrejme trestu neuniknú. Kým budete vy, bude nádej na spravodlivejšie Slovensko. Ďakujeme vám.
Peter Bardy, šéfredaktor webu aktuality.sk
Priatelia zišli sme sa tu, aby sme nezabudli na vraždu Jána a Martiny. Ovláda nás smútok.
Ale nezabudnime ani na skutočnosť, že dnes už je mnoho indícii, že tu existuje skupina ľudí s veľkou finančnou a politickou mocou, ktorá útočí na ústavný poriadok tejto krajiny a rozkladá právny štát.
Nezabudnime, že skupina nedotknuteľných ľudí s politickým krytím s kamošmi v štruktúrach polície, prokuratúry na súdoch plánovala diskreditácie a dokonca vraždy nepohodlných novinárov prokurátorov a advokátov.
Takýto štát, ktorý nedokáže chrániť bezpečnosť svojich občanov a garantovať spravodlivosť nie je právnym, ale mafiánskym štátom.
Nezabudnime, kto sa vyhrážal novinárom, kto ich označoval ako protislovenské prostitútky.
Nezabudnime, kto sa vysmieval Jánovi Kuciakovi, keď žiadal ochranu po Kočnerových vyhrážkach.
Nezabudnime ani na slušných vyšetrovateľov a prokurátorov ktorí odvádzajú kvalitnú prácu pri vyšetrovaní , usvedčení vrahov, objednávateľov vraždy a objasnení celého jej pozadia.
Nezabúdajme ale ani na tých čo zahmlievajú, zavádzajú zametajú kauzy a svojimi rozhodnutiami oslabujú vyšetrovací tím a sťažujú mu prácu.
Nezabudnime ani na novinárov, ktorí pokračujú v práci Jána Kuciaka, naďalej sledujú kauzy ktoré rozpracoval a prinášajú takmer denne nové a nové svedectvá klientelistického a korupčného správania sa niektorých podnikateľov a politikov, o ich telefonátoch s mafiou.
Nezabudnime ale ani na tých politikov, čo si cez tlačový zákon uzurpujú privilégia neprípustné v demokratickej krajine, a znefunkčňujú základnú rolu médií – kontrolu moci.
Nezabúdajme na farmárov, ktorí nemôžu obrábať svoju pôdu a produkovať zdravé potraviny, zúfalo kľačiacich na moste SNP po tom, čo im vláda doslova napľula do tváre a vysmiala sa im. Nezabúdajme na vydrancované vzácne lesy v národných parkoch, z ktorých bohatnú úzke skupiny privilegovaných. Nezabúdajme… hm bol by to dlhý zoznam
Ale nezabudnime, že za ten rok sa mnohé zmenilo. Nie preto, že by si politici vstúpili do seba a prešli sebareflexiou. Oni nerozumejú reči prosieb, apelov, argumentov. Oni rozumejú len sile plných námestí. Toho sa boja.
Nezabudnime, že v demokracii je naša najväčšia sila vo voľbách. V komunálnych nastal nádejný posun. Čakajú nás ďalšie, najbližšie prezidentské voľby.
Nezabudnime, ktorý kandidát si priateľsky telefonoval s bosom narkomafie, nezabudnime, kto reprezentuje politikov, ktorí tu zaviedli systém našich ľudí.
A nakoniec, prosím nezabudnime.
Sme rozdielni a na mnohé veci môžeme mať rôzne názory.
Ale nenechajme sa rozhádať.
Ján a Martina nás spojili, a len spolu sme silní.
Nezabudnime!
Tomáš Straka: Ján a Martina
Vieš, čo zmení táto báseň? Nič.
Guľka je silnejšia než pero, lož je stará pravda a najmocnejším nástrojom majstrov vojny ostáva ľahostajnosť.
Vieš, čo zmení táto báseň? Absolútne nič.
Pôjdeme do práce, domov za deťmi, na cintorín, na pole plieť pre pánov, pôjdeme do obchodu, do školy, do krčmy, k voľbám…
A vieš, čo zmení táto báseň; nič. Mladá nevesta, biela čerešňa, dostala závoj krvou a olovom, snáď aby sa jej lepšie premýšľalo.
Ženíchovi bolo odstránením srdca zabránené povedať akékoľvek ďalšie áno; dosť bolo citu, dosť bolo vzdoru…
Hlavu a hruď je treba zakázať.
A vieš, čo zmení táto báseň? Nič.
Protestné pochody, zapálené sviečky, stečené slzy, protestné pochody, zapálené sviečky a slzy. Protestné pochody, zapálené sviečky, stečené slzy.
To všetko sme už mali za Palacha, Zajíca, Remiáša, Tupého…
Čo zmenili päste a nohy a slzy a ústa našich básní, našich činov naproti smrti? Nič… Sme príliš na východ.
Zničené Kosovo príliš na východ, to prejde…
Bomby v Sýrii príliš na východ, to prejde. Ukrižovaná Ukrajina príliš na východ, to prejde. Nacisti v Poľsku príliš na východ, to prejde.
Maďari a Česi v zásnubách s Čínou príliš na východ, to prejde… Guľky pre milencov – good bye blue sky – sme stále príliš východne?
My, mladší bratia smejúcich sa beštií? Detské izby nám osvetľovali ohňostroje vybuchnutých áut.
Tu, v čiernej diere Európy, sú skutočne videohry, porno, automobilky a česká verzia netflixu to jediné, čo nás spája s demokraciou?
Nikdy sme nemali svojich koloniálnych negrov a Alžírcov, indiánov a ostrovanov, aby sme mali koho požierať vo vlastnej chamtivosti, a tak musíme kopať sami do seba.
A viete, čo zmení táto báseň? Nič.
Získať v päťmiliónovom mravenisku monopol sa dá lusknutím prsta…
Spomienky na detstvo lemované šialeným šepotom, čo medzi zuby cedí dve slová: mafiánsky štát…
Buď ticho a šúchaj nohami, aby na teba mohla byť mamička hrdá…
Nikoho nezaujímajú tvoje slzy a viete, čo zmení táto báseň? Nič.
Ak budeš skutočne potichu, započuješ ako rastú hranice.
Tí z nás, ktorí veria v akúsi ideu slobody nakoniec utečú…
Inam – preč, tak, ako to bolo vždy. Preč od eštebákov vedúcich štáty, preč od ruského vplyvu, preč od každodennej nemožnosti ničoho. Západné noviny prinesú pobúrené vyhlásenia na adresu pekla skutočnosti v nezrozumiteľnom jazyku.
A my si pomaly utkáme novú oponu zo smrti, strachu, zastrašovania a násilia…
A ja sa bojím, že táto báseň na tom nezmení vôbec nič.
Foto: Slavomír Flimmel, kresba: tyzden.sk.
