Legendárna folková speváčka Zuzana Homolová sa venuje najmä slovenským ľudovým baladám. Počas života vydala niekoľko vlastných radových albumov a jej koncerty sú hlbokým umeleckým zážitkom. V sobotu 23. februára o 19.30 po rokoch opäť vystúpi v Púchove v priestoroch Župného domu. Na koncerte ju budú sprevádzať gitarista Miloš Železňák a huslista Samo Smetana.
Kedy ste sa zoznámili s folkovou hudbou a čo predznamenalo, že sa jej raz budete venovať aj profesionálne?
Bolo to v čase jej najväčšieho rozmachu vo svete a niečo sa z nej predralo k nám pod pokrývkou protestsongov – vtedy proti vojne vo Vietname. Hudbe sa venujem len ako koníčku, jednak, že by som sa ňou neuživila, ak by som chcela ostať nezávislou a potom, mám povolanie, ktoré ma baví – učím deti a mládež vo výtvarnom odbore ZUŠ.
Ktorí hudobníci nielen z oblasti folku vás počas vášho života inšpirovali?
Keď som folk začala vnímať, boli to Joan Baez, Bob Dylan, Bert Jansch, atď. U nás to bola nenahraditeľná príležitosť byť blízko V. Mertu, V. Třešňáka, J. Hutku, D. Voňkovej a ďalších členov pražského pesničkárskeho združenia Šafrán a bratislavského Slnovratu. Dodnes to platí. Obohacujúce je to aj v klube Osamělých písničkářů v Prahe a pravdaže, s mojimi skvelými spoluhráčmi. Inak, rada mám klasickú hudbu, alternatívu, world a džez…
Vo vašej tvorbe sa venujete najmä slovenským ľudovým baladám, ktoré ako speváčka a hudobníčka svojsky a jedinečne interpretujete. Čím vás tento žáner ľudovej slovesnosti, pre ktorý je príznačný smutný a niekedy aj tragický dej, oslovuje?
Ľudové balady som objavila, keď sa „nosil optimizmus“, keď sa škrtali v texte slová duša, kostol, ale aj diabol, nesmela tiecť krv a všetko bolo radostné… Ale život je trochu iný a o tom rozprávajú stáročné príbehy. Pravdaže, sú medzi nimi aj veselé. Napokon aj smútok je súčasťou života a môže byť krásny…
Po štyroch rokoch ste opäť nahrali nový album „Keď vojačik narukoval“ v spolupráci s Milošom Železňákom a Samom Smetanom. V čom sa odlišuje od vašich predchádzajúcich nahrávok a čím je podľa vás špecifický?
Hlavne v tom, že náročné a krásne aranžmány na množstve hudobných nástrojov robil výlučne Miloš Železňák, že album je monotematický a točí sa okolo vojen v rôznych obdobiach a že sa v ňom viac okrem huslí uplatnila aj novinka – viola a hlavne, častejšie počuť chlapský hlas vojaka Sama Smetanu.
S vašim projektom Trojka Zuzany Homolovej si zahráte aj v Púchove. Zuzana Homolová: Aj smútok je súčasťou života a môže byť krásny Vystupovali ste tu alebo v okolí niekedy v minulosti? A na čo všetko sa môžeme na vašom koncerte tešiť?
Pred rokmi sme hrali len so Samom v predvianočnom čase v klube DK Púchov. Teraz zahráme piesne z najnovšieho CD Keď vojačik narukoval, nominovaného na Radio_Head Award, ale aj z predošlých albumov. Tešíme sa na stretnutie u vás.
Marek Vatraľ, foto: archív Z. Homolovej.
Podujatie podporil Fond na podporu umenia.
